|
|
|
|
|
|
(1918 - 2004)
Andrej Fedoroňko sa narodil 18. decembra 1918 v Hrabovčíku (dnes okr. Svidník) v gréckokatolíckej rodine roľníka Štefana Fedoroňka a Heleny, rodenej Jakočkovej. Mal šesť súrodencov. Brat Ivan Fedoroňko sa stal tiež baziliánom.
Do ľudovej (národnej) školy začal chodiť 1. septembra 1925 v Hrabovčíku. 16. septembra 1932 poslednýkrát navštívil Národnú školu v Hrabovčíku a tri dni nato, 19. septembra 1932, prestúpil na Štátnu meštiansku školu koedukačnú vo Vyšnom Svidníku. Túto navštevoval tri roky a 28. júna 1935 ju ukončil so samými jednotkami.
Andrej Fedoroňko chcel pôvodne vstúpiť do nejakej latinskej rehole v Čechách. Keď s tým prišiel roku 1935 za svojím gréckokatolíckym parochom o. J. Županom, tento bol rozhodne proti tomu a vysvetlil mu, žeby bolo škoda, keby taký nádejný gréckokatolík, ako je on, opustil svoj ľud i obrad a vstúpil do latinskej rehole niekde v ďalekých Čechách. Navrhol mu, aby išiel k baziliánom na Černeču Horu pri Mukačeve, teda na Podkarpatskú Rus, ktorá bola vtedy súčasťou Československa.
K baziliánom na Černeču Horu vstúpil 8. novembra 1935. Prijal meno Jeronym (Hieronym). Magistrom-vychovávateľom mu bol o. Hlib Kinach, OSBM. Prvé sľuby na Černečej Hore zložil 1. júla 1937. Gymnázium otcov baziliánov vo Veľkom Byčkove na Podkarpatskej Rusi navštevoval len pol roka (štvrtý ročník). Polročné vysvedčenie má zo školského roka 1938/39. Keďže prišli Maďari (anektovali Podkarpatskú Rus), neukončil školu, ostal bez maturity.
V nedeľu popoludní 21. mája 1939 desiatich baziliánov, ktorí sa nenarodili na Podkarpatskej Rusi, maďarskí vojaci násilne premiestnili na Slovensko. Vladyka Pavel P. Gojdič, OSBM, im dal medzilaboreckú gréckokatolícku farnosť. Tam Jeronym Fedoroňko, OSBM, býval s ostatnými mníchmi - baziliánmi v opustenej medzilaboreckej gréckokatolíckej fare. Medzi mníchmi začal „po domácky“ začal študovať teológiu. Večné sľuby zložil 14. augusta 1941.
26. marca 1944 dostal postriženie na čteca a subdiakona. 28. novembra 1944 diakonát. 2. apríla 1945 sa stal kňazom. V Sečovciach ho vysvätil vladyka Pavel Gojdič, OSBM. Vysvätený bol spolu s o. Hlaváčom, OSBM a o. Magurom, OSBM. Potom ešte rok externe študoval na Štátnom ruskom gymnáziu v Prešove a 25. júna 1946 konečne dostal maturitné vysvedčenie, teda maturoval už ako kňaz a rehoľník.
28. augusta 1946 bol vymenovaný za farára v Medzilaborciach, kde pôsobil do roku 1950. 12. februára 1947 mu bol v Trebišove vystavený baziliánsky dokument-vysvedčenie o ukončení dvoch rokov filozofie a štyroch rokov teológie (v rokoch 1939/40 - 1944/45) u baziliánov. 15. februára 1947 dostal z rektorátu Gréckokatolíckej vysokej bohosloveckej školy v Prešove úradné potvrdenie, že mu uznávajú i maturitu na Ruskom gymnáziu, i šesť rokov (t. j. 12 semestrov) baziliánskych teologických štúdií.
16. januára 1948 mu dekanát Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulty Palackého univerzity v Olomouci taktiež uznal všetky predošlé štúdiá u baziliánov v Medzilaborciach, mal doplniť už len kolokviá z kresťanskej sociológie, z pedagogiky, z dejín pedagogiky a z niektorého semitského jazyka okrem hebrejčiny. Potom mal byť pripustený k prípravnému roku na licenciát. V Olomouci plánoval robiť doktorát, ale jeho pastorácia v Medzilaborciach (v rokoch 1946-1950) mu to neumožnila.
V noci z 13. na 14. apríla 1950 bol v Medzilaborciach zatknutý a internovaný v sústreďovacom tábore v Podolínci, kde bol zavretý jeden a pol roka. 29. septembra 1951 nastúpil na výkon základnej vojenskej služby a bol zaradený do nápravného PTP tábora (Pomocný technický prápor) v Mimoni, po troch týždňoch ho preložili do Karlových Varov, neskôr do Prahy, a tak vystriedal asi 13 miest PTP v Čechách a na Slovensku.
PTP boli trestanecké jednotky armády, kde museli slúžiť vojaci za vážne previnenia. Platili tam vojenské zákony, vojaci ťažko manuálne pracovali – obyčajne v stavebníctve alebo pri terénnych úpravách - mali pravidelné vojenské cvičenia a vo voľnom čase, najmä v nedeľu, povinné politické školenie. „Previnením“ o. Jeronyma Fedoroňka, OSBM, bolo to, že bol gréckokatolíckym kňazom, baziliánom, ktorý sa nechcel stať pravoslávnym…
Do normálneho života v civile, teda na slobodu, bol o. Jeronym Fedoroňko, OSBM, prepustený až 7. mája 1954. Keď ho zastihla táto radostná správa, ich PTP tábor bol práve v Komárne… Od 25. mája 1954 o. Jeronym Fedoroňko, OSBM, pracoval v civilnom zamestnaní. V podniku, kde bol zamestnaný o. Jeronym Fedoroňko, OSBM, pracovalo okolo 200 zamestnancov.
Hoci 11. júla 1968 bola obnovená Gréckokatolícka cirkev v Československej socialistickej republike, baziliáni boli naďalej zakázaní (až do roku 1990), a preto o. Jeronym Fedoroňko, OSBM, pastoračne vypomáhal popri svojom civilnom zamestnaní ako pomocný duchovný (kaplán) spolu so svojím bratom o. Inocentom J. Fedoroňkom, OSBM (+1971), otcovi Jozefovi Haľkovi, kanonikovi, správcovi gréckokatolíckej farnosti v Bratislave. Po odchode o. J. Haľka do dôchodku bol o. Jeronym A. Fedoroňko, OSBM, naďalej pomocným duchovným, kaplánom, teraz už o. Š. Ujhelyiho. Kaplánom v Bratislave bol až do roku 1991, keď sa presťahoval do Prešova. Od roku 1992 do roku 1995 bol ihumenom Prešovského baziliánskeho monastyra sv. Bazila Veľkého na Vajanského 31.
Celý život sa pokladal za Rusína, rozprával po rusínsky a pri sčítaniach ľudu po roku 1990 sa vždy hlásil k rusínskej národnosti. K zavádzaniu slovenského jazyka do bohoslužieb v Bratislave bol veľmi tolerantný. Bez problémov slúžil okrem staroslovanskej i slovenskú liturgiu.
Obdivoval jezuitov a v nich videl svoj celoživotný ideál. Okrem materinskej rusínčiny dobre ovládal jazyky aj slovenský, český, ukrajinský, latinský, taliansky a francúzsky jazyk. Bol stále vychudnutej postavy. Za celý svoj život prekonal asi desať operácií.
Posledné roky svojho života strávil vo vyššie spomínanom Monastyre sv. Bazila Veľkého v Prešove na Vajanského 31. Staral sa o neho najmä o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, ktorému pomáhal o. Jozafát V. Timkovič, OSBM. Odborné zdravotnícke ošetrenie mu zabezpečovali sestry baziliánky, najmä sestra Myrona Gajdošová, OSBM, ktorá je zamestnaná na blízkej zdravotníckej cirkevnej škole.
Od roku 2001 trpel očnou chorobou, ktorá spôsobila, že prestal jasne vidieť, a v roku 2003 oslepol úplne. Tiež už zle počul. Od roku 2000 neslúžil samostatne Božie liturgie, ale len koncelebroval po sediačky a na premenenie či sv. prijímanie ho privádzali k prestolu.
Zomrel zaopatrený sviatosťami v baziliánskom kláštore v Prešove v nedeľu 13. júna 2004 o 16:30. Sväté prijímanie nábožne prijal pol hodiny pred smrťou.
Pohrebné obrady vykonal Mons. ThDr. Ján Babjak, SJ, prešovský eparcha v Gréckokatolíckej katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove dňa 17. júna 2004. jeho telesné ostatky boli pochované na mestskom cintoríne v Prešove. Vičnaja mu pamjať!
o. Gorazd A. Timkovič, OSBM
Prevzaté z časopisu SLOVO č. 14-15/2004
|
|
(c) andreios 19.08.2004
