2.8. Meškajúca výplata vie riadne zamotať situáciu.... takže s piatimi cestovnými lístkami sa skoro ráno schádzame len štyria. Jožo a Dávid sa lúčia so Slovenskom pohárom teplého piva v plastovom pohári. Andrej s poloprázdnym batohom tŕpne, čo mu pribalíme, a Katka naopak začína chápať, že s batohom, ktorý váži azda viac než polovicu z toho, čo váži ona, asi nebude rozumná reč. Zasadá bleskový tribunál a nemilosrdne jej vyraďuje zo päť kíl nákladu.
Prechádzame vlakom hladko cez hranice do Maďarska a keďže cestu poznáme, skúšame dospávať noc. Nie je to jednoduché, sme v medzinárodnom rýchliku, takže „logicky“ sa začína napĺňať až prepĺňať pracujúcou triedou cestujúcou do Budapešti. Za Budapešťou sa pre zmenu tempo vlaku ustálilo na závratnej rýchlosti, umožňujúcej podrobne sa kochať maďarskou černozemou, osamotenými farmami, umeleckými balíkmi slamy rozhodenými po poli, ako aj miestnou mládežou, čo posedávala na zábradlí staničiek a verne agrárnemu charakteru krajiny sa tam vzájomne „obhospodarovala“ (cit. Jozef).
Na hraniciach s Rumunskom sme si počkali... aby čas lepšie plynul, akási uniformovaná pani chodila z kupé do kupé a robila anketu o tom, kam kto cestuje. Po prvotnom údive nad tým, prečo túto prácu vyžadujúcu komunikáciu s cudzincami robí osoba, ktorá hovorí len po rumunsky, sme sa zhodli na tom, že niečo na tom bude, pretože v konečnom dôsledku sa tá osoba s každým nejako dohovorila. Tento objav bol korunovaný nadšeným výkrikom zo susedného kupé: „Já tý ženský h**** rozumím....!!“
V Arade si kofeínový závislák Dávid vychutnáva poslednú kávičku, meníme peniaze a natrieskaným osobáčikom putujeme ďalej. Našťastie, pracujúci ľud sa čoskoro roztratil po obciach priľahlých k Aradu a miesta bolo dosť nielen pre nás, ale aj pre tabakový dym produkovaný tetuškou, ktorej výkon udivoval nášho Jozefa – a ten už o rumunských fajčiaroch vie svoje. Cestou obdivujeme množstvo hradov na oboch stranách údolia a usilujeme sa v diaľke uzrieť kopce, ktoré nás čakajú.
Vystupujeme v mestečku Orăştie (zaujímavý názov, zložený z maďarského város = mesto a slovanskej koncovky –tie) a hneď s prvým taxikárom sa dohodneme, že nás odvezie kam treba, všetkých za 300 000 lei (1000 lei v lete roku 2004 činí cca. 1 Sk). Mohlo to byť čosi cez 30 km, pričom posledných 10 km bola cesta vo veľmi „prírodnom“ stave. V porovnaní s bratislavskými taxíkmi je to iná cena.... V polovici cesty nám taxikár s neskrývanou škodoradosťou ukazuje skupinu unavených peších zúfalcov, čo prišli ráno a taxík odmietli. Nakoniec úspešne prichádzame do poslednej dedinky v údolí, Grădiştea de Munte (Horské hradisko), resp. podľa starších máp Grădiştea Muncelului (Munčelské hradisko). Za dedinou rozkladáme stany a večeriame v rytme bleskov okololetiacej búrky. Hlboko do noci prechádzajú okolo nás nákladné autá zvážajúce drevo kdesi z horných koncov nekonečných dolín.
3.8. Ráno nás zobúdza mladší dorast miestneho hovädzieho dobytka. Dávid okamžite využíva rozvážny a opatrný prístup zvyšku výpravy k rannému vstávaniu a vychutnáva si kúpeľ v dravom prúde potoka. Špinu a pot nížin treba zmyť pred vstupom do výšok. Tento počin vyvolal v mladých hoviadkach neskrývaný záujem, takže neskôr doterný fan-klub musela počas raňajok rozohnať ochranka (Jožo). Raňajky dopadli úspešne, čo z hľadiska kombinácie Katka + ovsené vločky vôbec nie je banálne konštatovanie.
Vyrážame vpred a míňame zopár skupín spachtošov váhavo vyliezajúcich zo stanov. Nekonečnou lesnou cestou sa nakoniec dopracúvame k zrúcaninám starej dáckej pevnosti a osady Sarmizegetusa Regia (1058 m n.m.), zničenej v 1. storočí Rimanmi. Rozmýšľame nad motívmi starých Dákov, prečo svoju metropolu postavili tak vysoko v horách. Hradby sú vzhľadom na svoj vek zachované naozaj obdivuhodne, a podobne kus cesty, dláždenej s bezkonkurenčnou presnosťou.
Kamene z trosiek chrámu sú dokonale opracované. Musel to byť kedysi úžasný zážitok, ďaleko v horách natrafiť na takéto starobylé ruiny. Dnes tu je však rušno. Sú tu turisti a najmä veľká hlučná skupina mladých archeológov, ktorá okrem toho, čo sa robí v ich veku a v tomto ročnom období, stíhala aj celkom slušným tempom vykopávať ďalší novonájdený múr.
Po obede nás čaká trochu ráznejšie stúpanie na hrebeň. S obavou pozeráme na Katku, ktorá už cestou sem sa akosi necítila vo svojej koži. Bezmocne stála pri svojom batohu a bolo vidieť, že sama si ho na chrbát nedá. S našou pomocou nakoniec pristál na jej chrbte, zapotácala sa pod jeho ťarchou, vyrazila vpred.... a čoskoro sa nám stratila z dohľadu. Opäť ženský rod zahanbil chlapov. Andrej by jej hádam aj stačil, keby sa nemusel ustavične napchávať každým lesným plodom, ktorý uzrel. Jožo rozvážne kráčajúc na konci pelotónu preklínal striedavo svoju kondíciu a hnusný strmý kopec, kým Dávid diplomaticky pod rúškom priateľského čakania na Joža tiež len bezmocne lapal dych. Nakoniec sme úspešne dospeli k hranici lesa, v ktorom nás chvíľu zdržala búrka a blesky udierajúce dosť blízko. Po malom blúdení stúpame konečne na bočný hrebeň Muncel (< munticel = hôrka, vŕšok).
Kropení miernym dažďom míňame prvý výraznejší vŕšok Godeanu, napriek českému popisu trasy nachádzame vodu (celkom inde ako údajne mala byť) a prichádzame na lúku vedľa lesa s množstvom suchého dreva... no neutáborte sa tam! Staviame stan na koňmi rozrytej zemi a tešíme sa z dokonale anatomicky riešeného podkladu, na ktorom budeme spať. Hotový raj pre chrbticu za akciovú cenu. Batohy žiadajúce rázne odľahčenie nás inšpirujú ku kráľovskej večeri s dvoma chodmi, glutamanovou polievkou a cestovinami s mäsovou konzervou. Jožo rituálne popravuje upálením svoju krabičku cigariet. Otŕčame sa v dyme, povinnom horskom dezodorante. Po večernej rozcvičke spočívajúcej v dvíhaní mobilov do výšok bohatších na signál spokojne zaspávame.
Gréckokatolíci na Slovensku - Byzantine Catholics in Slovakia
|
|
|
|
Posledná úprava: andreios 18.10.2004
Počítadlo pre tento cestopis:
|
|
