Hoci témou dokumentu je uniatizmus, vyslovuje aj významné tvrdenia všeobecnejšieho charakteru o vzťahu pravoslávnej a katolíckej cirkvi. Sú nevyhnutným kontextom, bez riešenia ktorého nie je možné otázku únie správne zodpovedať.

Dokument hneď na začiatku stanovuje dva veľmi dôležité body ohľadne postavenia gréckokatolíkov. Prvým je zásadné odmietnutie únie ako cesty zjednotenia rozdeleného kresťanstva. Toto odmietnutie sa týka budúcnosti – odteraz už katolícka strana sa nebude zo svojej strany usilovať o vznik nových únií a rozširovanie tých existujúcich. Pravoslávna strana by tak mala stratiť jeden dôvod strachu pred katolíkmi - zo svojho programu vypúšťajú prevádzanie pravoslávnych veriacich na svoju stranu. Katolík v rozhovore s pravoslávnym už nemusí a nesmie stáť v pozícii agitátora pravej viery. Samozrejme, cesta tejto myšlienky z papiera dokumentu do skutočnej praxe rímskokatolíkov nebude celkom hladká – je to významný obrat myslenia a to sa, podľa skúseností histórie, nezaobíde bez čakania na vymretie aspoň jednej generácie. V tomto smere je potrebný z pravoslávnej strany určitý trpezlivý realizmus.

Najťažšou však bude zmena zmýšľania samotných gréckokatolíkov. Pod vplyvom okolností, za akých vznikli a existovali, celkom pochopiteľne boli formovaní v ustavičnej opozícii voči pravosláviu, naučili sa vidieť pravoslávie ako svojho najnebezpečnejšieho nepriateľa (ale podobný postoj má aj pravoslávie voči uniatom) a zároveň ako dôvod svojej existencie - kým existuje pravoslávie, je potrebné sa usilovať dostať ich na cestu únie. Kým pre rímskokatolíkov dokument predstavuje len výzvu na zmenu “politiky” voči pravosláviu, pre gréckokatolíkov je to výzva na hlbokú zmenu v sebachápaní, na zmenu, ktorá spochybní mnohé z najosobnejších “svätých vecí”, za ktoré bojovali predkovia. Je to vážne (v konečnom dôsledku však uzdravujúce a oslobodzujúce) otrasenie gréckokatolíckej identity a nesmieme podliehať naivnej ilúzii, že to pôjde rýchlo a bez problémov. Počet generácií, ktoré musia vymrieť (a ktoré nesmieme odsudzovať za neschopnosť zmeniť sa v tom, čomu verili celý život), tu bude ešte väčší. Napriek uvedeným problémom sa úsilie o jednotu nesmie poddávať pesimizmu. Nestojí len na ľudskom úsilí.

Druhý veľmi dôležitý bod je zaručenie práva súčasných uniatských cirkví na existenciu. Hoci gréckokatolíci predstavujú veľký tŕň v oku pravoslávnych a tento bod Balamandského vyhlásenia vyvoláva v pravosláví značnú nevôľu, nemožno od neho upustiť. Katolíckej strane síce možno vyčítať neférovosť a často dokonca násilie pri vzniku únie, je však neprípustné sa za to mstiť ďalším násilím na uniatoch. Hoci ich existencia pripomína pravosláviu odvekú bolesť, realita je taká, že uniati existujú a mnohí z nich chcú byť tým, čím sú. Nemožno im násilím vnucovať inú identitu (hoci kedysi im vlastnú), aj keby sme boli akokoľvek presvedčení o správnosti tejto zmeny. Očakávanie značnej časti pravoslávnych, že by katolícka cirkev zrušila únie a prikázala gréckokatolíkom vrátiť sa k pravosláviu, je úplne nerealistické a postráda rešpekt k osobnej slobode človeka. Hoci to bude ťažké, pravoslávie sa musí zmieriť s ich existenciou (pokiaľ aktívne neohrozuje pravoslávie, čo by však mal predošlý bod vylučovať). Aj to možno bude trvať nejakú tú generáciu. Navyše, okrem pravoslávnych aj rímskokatolíci musia vziať na vedomie svojprávnosť gréckokatolíkov a nepokúšať sa rokovať o nich bez nich – práve tento pocit spôsobil, že gréckokatolíci odmietli Balamandské vyhlásenie ešte rezolútnejšie ako pravoslávni. V ekumenickom dialógu o únii musia aj uniati mať svoje zastúpenie.

Dokument pripomína naliehavosť výzvy Pánovej modlitby za jednotu. Pravoslávni aj katolíci si na schizmu už akosi zvykli, opozícia voči tým druhým sa istým spôsobom stala súčasťou ich identity. Skutočné teologické rozdiely, hoci nie sú banálne, sa zdajú byť ľahšie prekonateľné než neochota meniť svoj postoj. Avšak, nech by boli prekážky a široká neochota akokoľvek veľké, nesmieme sa so stavom rozdelenia uspokojiť. Neexistuje ospravedlnenie pre pesimizmus a rezignáciu, tie sú prejavom neviery voči Božej všemoci.

Dokument je priznaním rímskej strany, že úsilie o jednotu uskutočnené cez únie, nebolo úspešné a malo opačný efekt, ako bol očakávaný – miesto jednoty len prehĺbili rozdelenie. Nie je to však len plač nad nevydareným pokusom – dokument odmieta samotnú ekleziológiu výlučnosti, ktorá k úniám viedla. To je bod, ktorý obe strany nadšene vítajú, kým sa hovorí o tých druhých, ale ktorý je značne kritizovaný, keď spochybňuje výlučnosť vlastnej cirkvi. Podľa dokumentu ani pravoslávna, ani katolícka cirkev si nemôžu nárokovať patent na spásu – obe tieto cirkvi sú Božím nástrojom spásy, majú účinné sviatosti a kvôli spáse nie je nutné meniť cirkevnú príslušnosť. Je to odvážne tvrdenie, ktoré protirečí historickým sebadefiníciám ako katolíckej, tak pravoslávnej cirkvi. Implicitne kladie pred cirkvi neľahkú výzvu čestne prehodnotiť chápanie celej svojej identity. To právom môžu obe strany vnímať ako rúhanie, avšak iná cesta asi neexistuje. Nie je to zakrývanie si očí pred vážnymi rozdielmi, ale len vytvorenie rovnocenných a rešpektujúcich vzťahov, kde každá strana bude ochotná napriek výhradám brať druhú stranu vážne. Ide o vytvorenie vzťahov, kde sa miesto doterajšej súťaže v propagande konečne budú riešiť skutočné korene schizmy.

Výraz “sesterské cirkvi” nie je prehnaný. Bez ohľadu na súčasné teologické rozdiely, obe cirkvi majú spoločné korene a spoločnú minulosť, a rovnako treba počítať so spoločnou budúcnosťou. Názov nie je ospravedlnením omylov ktorejkoľvek strany, ale vyznaním nezrušiteľného puta medzi nami, podobne ako márnotratný syn napriek svojmu životu neprestal byť synom svojho otca a bratom svojho brata. Obe cirkvi potrebujú odhodiť od seba syndróm “staršieho brata” z tohto podobenstva.

Veľmi vážnym bodom dokumentu je odsúdenie násilného návratu gréckokatolíkov do pravoslávia, zorganizovaného komunistickým režimom a mlčky prijatého pravoslávnou cirkvou. Je to udalosť, ktorá tragicky skomplikovala situáciu a z pohľadu holej spravodlivosti je neriešiteľná. V prvom rade je preto bezpodmienečne nutné vzájomné odpustenie a ochota vidieť pravdu. Zrušenie gréckokatolíkov a začlenenie do pravoslávnej cirkvi prišlo v čase, keď existovali hnutia návratu v rámci gréckokatolíckej cirkvi. Treba vziať na vedomie, že časť gréckokatolíkov, hoci nie veľká, napriek okolnostiam, ako sa to stalo, tento prechod privítali. Iní sa s tým zmierili a stotožnili neskôr. Gréckokatolícka strana bude musieť, ak jej záleží na pravde, uznať túto skutočnosť a prestať si nárokovať úplný návrat situácie do pôvodného stavu. Napriek tomu, že šlo o bolestné a ponižujúce udalosti, musí – aj v záujme vlastného duchovného zdravia a oslobodenia sa od zatrpknutosti – odpustiť tým, ktorí odišli, žehnať im, brať ich vážne a rešpektovať ich cestu. Ani tí, ktorí za svoju katolícku vieru trpeli vo vyhnanstve a väzení, nemajú právo súdiť tých, čo sa rozhodli prejsť na pravoslávie. Bez spochybnenia hodnoty ich mučeníctva je možné ďakovať Bohu za všetko pastoračné dobro, ktoré mohli vykonať menej prenasledovaní pravoslávni (aspoň na území Československa, v krajinách Sovietskeho zväzu je ťažké porovnať, kto trpel viac).

Na druhej strane ostáva nepochybnou skutočnosťou, že zrušenie gréckokatolíckej cirkvi bolo aktom násilia a neprávosti. Nemožno argumentovať tým, že je to len náprava krívd únie – od čias únie prešlo mnoho rokov a jedná sa o úplne iných ľudí s inou identitou. Pravoslávna cirkev, ak si chce zachovať svoju tvár a dôveryhodnosť, bude musieť uznať tento fakt, ako aj si priznať isté morálne zlyhanie v tomto zložitom období, mlčanie voči nespravodlivosti, ktorá bola vtedy pre pravoslávie zdanlivo výhodná. (Rovnako si bude musieť priznať zlyhanie aj rímskokatolícka cirkev, ktorá sa voči gréckokatolíkom v tom čase i neskôr nezachovala o nič čestnejšie než pravoslávni.) Po páde komunistického režimu síce nie je možný úplný návrat späť, ale istá náprava krívd je nevyhnutná. Pravoslávni by si ušetrili mnoho problémov, ak by sami vyšli ako prví s iniciatívou. Hoci spôsob, akým sa gréckokatolíci pustili do obsadzovania svojich bývalých chrámov, nebol príliš kresťanský, dal sa očakávať a zmierniť. Dokument odsudzuje násilné zaberanie cirkevných budov a vyzýva ku vzájomnej pohostinnosti všade tam, kde sú problémy s bohoslužobnými priestormi.

Nech už sa veci vyriešili akokoľvek, je nutné vzájomné odpustenie vrátane vzdania sa nárokov na úplnú spravodlivosť – tá totiž nie je možná, škody sú väčšie ako možnosti nápravy. Je nutné dôsledne odstrániť z výchovy kňazov aj ostatných veriacich programovo vštepovanú nenávisť a pohŕdanie voči druhej cirkvi. Tomu má pomôcť spoločné objektívne vypracovanie dejín, bez zneužívania na argumentáciu proti tým druhým alebo na vlastný falošný triumfalizmus. Aj keby nebola dosiahnutá zhoda v hodnotení všetkých udalostí, samotné poznanie postoja a hodnôt tých druhých bude značným prínosom k normalizácii vzťahov. Dokument vyzýva k odovzdaniu minulosti do Božieho milosrdenstva. To neznamená, že by sa o bolestných udalostiach z minulosti malo vyhlásiť, že sa nič nestalo. Naopak, je to výzva pomenovať veci pravým menom a ako také ich odpustiť. Nie je to len v záujme ekumenizmu, ide o duchovné zdravie a vnútornú slobodu cirkvi. Významným krokom by mohlo byť spoločné odsúdenie násilia a ocenenie mučeníctva, bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť. Otázka dobra a zla by sa tak konečne stala vecou pravdivého súdu a nie konfesionálnej príslušnosti.

Nakoniec poznamenajme, že dokument kladie vysoký dôraz na slobodu svedomia človeka v otázke príslušnosti ku katolíckej alebo pravoslávnej cirkvi. Musia sa v tomto dôsledne vylúčiť všetky falošné motivácie. Humanitná pomoc a možnosti vzdelania nikdy nesmú byť zneužité ako lákadlo na prestup. Preto každé pastoračné podnikanie by malo prebiehať v úplnej vzájomnej otvorenosti a informovanosti, prípadne vo vzájomnej spolupráci. Je to odvážny cieľ, avšak nie je nereálny.

Dokument z Balamandu, hoci nie je záväzný a v niektorých svojich teologických tvrdeniach je kritizovaný, predstavuje dôležitý krok ak nie na ceste k jednote, tak aspoň k upokojeniu a poľudšteniu vzájomných vzťahov pravoslávnej a katolíckej cirkvi. Nie je v moci žiadneho zákona alebo pravidla utvoriť jednotu. Tá je Božím darom a plodom obrátenia. Preto v prvom rade každý čitateľ Balamandského vyhlásenia musí skúmať seba a pýtať sa, či popri svojej cirkevnej príslušnosti nezabudol byť kresťanom, či nezúžil príkaz lásky len na svoju komunitu. Je to výzva k dospelej viere, oslobodenej od symptómov nezrelosti ako sú historicky podmienená sebaľútosť, sebaoslavný triumfalizmus, pokrytectvo a cirkevný šovinizmus. Je to výzva začať veriť viac Bohu ako svojim bolestným dejinám.

Dávid Pancza

1. Balamandské vyhlásenie  (RTF)
2. Prehľad reakcií pravoslávnych autorít na Balamandské vyhlásenie  (RTF)
3. Komentár k Balamandskému vyhláseniu  (RTF)

Gréckokatolíci na Slovensku

Index > Texty > Teologické texty > Komentár k Balamandskému vyhláseniu

(c) www.grkat.net  15.01.2001 andreios