Kto bol Mojžiš? (1) Stvorenie - polemika s pohanmi (2), svet nie je večný (3) ani nemenný (4). Anjeli - prví stvorení. Svet je časný. Slovo arché u filozofov (5) a v Biblii (6). Pojem tvorcovstva. Prvky, resp. živly sveta (7). Substancia neba, jeho forma a substancia zeme, jej poloha (8-9). Geocentrizmus (10). Substancia neba (11).
1 Primeraným začiatkom pre zamýšľaný výklad o sústave kozmu bude, ak našu rozpravu začneme usporiadaním viditeľného sveta. Lebo tento výklad chce vytvorenie neba a zeme predstaviť nie ako samočinné stretnutie prvkov, ako si to podaktorí vo fantázii predstavujú, ale ako čin, ktorý má svoju príčinu v Bohu.
Čí sluch je hoden, aby počúval také veľké slová? Ako by mala byť pripravená duša, aby vedela s nastraženými ušami počúvať takú závažnú náuku? Mala by sa očistiť od vášní tela, nemali by ju zatemňovať starosti fyzického života, zato by mala byť činorodá, pozorná, v každej situácii upriamená na to, či by mohla odniekiaľ čerpať dôstojný pojem Boha.
Avšak prv než by sme začali skúmať presný zmysel výrokov a hĺbať nad tým, aký význam majú uvedené strohé slová, zamyslime sa nad tým, kto vlastne je ten, kto k nám hovorí. Lebo ak pre slabosť svojich duševných schopností nebudeme vládať dosiahnuť pisateľovu myšlienkovú hĺbku, potom aspoň dôvera, s ktorou ho pozorne sledujeme pri rozprávaní, nás sama od seba priblíži k chápaniu toho, čo povedal.
Ten, kto spísal tento spis je teda Mojžiš. Je to ten Mojžiš, o ktorom svedčí Písmo, že bol bystrý v Božích očiach, ešte keď bol dojča. Jeho si prisvojila faraónova dcéra a zabezpečila mu kráľovskú výchovu, keď všetkým mudrcom Egypta uložila, aby ako jeho učitelia dozerali na jeho výchovu (Sk 7, 20-22). Mojžiš opovrhol nadutosťou tyranskej vlády a vrátil sa k poníženosti svojich súkmeňovcov, rozhodol sa, že bude radšej znášať príkoria spolu s Božím ľudom než mať chvíľkový pôžitok z hriechu (Hebr 11, 24-25). On nadobudol priamo od prírody lásku tomu, čo je spravodlivé, takže ešte predtým, než sa ujal vedenia svojho ľudu, prejavil sa - vďaka svojmu vrodenému odporu voči podlosti - ako smrteľný protivník páchateľov zla. On sa stal vyhnancom pričinením tých, ktorým urobil dobre, no rád sa vzdal nepokojného života medzi Egypťanmi a usadil sa v Etiópii,[1] tam žil v hlbokom pokoji bokom od iných starostí, iba čo za celých štyridsať rokov venoval svoj čas kontemplovaniu súcen. On - keď už dosiahol vek osemdesiatich rokov - uvidel Boha tak, ako je to človekovi možné (Ex 33,11), či lepšie povedané tak, ako to nebolo dané nikomu inému, podľa svedectva samého Boha , ktorý povedal: „Ak bude medzi vami prorok Pánov, dám sa mu poznať vo videní a v spánku s ním budem rozprávať. No nie tak s mojím služobníkom Mojžišom. On je v celom mojom dome naozaj verný. S ním sa budem rozprávať od úst k ústam, vo viditeľnej podobe a nie v hádankách.“ (Nm 12, 6-8) Nuž a tento Mojžiš, ktorý bol uznaný za hodného, aby smel uvidieť Boha z tváre do tváre, čím bol postavený na roveň anjelov, nám teraz vykladá to, čo počul od Boha. Počúvajme teda slová pravdy, ktoré sa opierajú nie o presvedčivosť ľudskej múdrosti, ale o poučenia Ducha (por. 1 Kor 2, 4 a 13). Ich cieľom nie je chvála z úst poslucháčov, ale spása poučovaných.
2 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Moja reč zastáva v úžase nad touto myšlienkou. Čo mám povedať ako prvé? Kde začnem so svojím výkladom? Začnem vyvracať hlúposť tých, ktorí stoja mimo?[2] Alebo sa pustím do ospevovania našej pravdy? Múdri Gréci venovali veľa práce otázkam prírody, ani jeden ich výklad však neostal nepohnuteľný a neotrasiteľný. Naopak, u nich nasledujúci výklad zakaždým zmetie ten, ktorý platil predtým. My teda vôbec nemáme za úlohu vyvracať ich tvrdenia. Veď sami celkom stačia na to, aby sa vzájomne znemožnili.
Lebo tí, ktorí neuznávajú existenciu Boha, odmietli postaviť na prvé miesto zrodu celého sveta rozumovú príčinu, ale svojím spôsobom priviedli do dôsledkov to, čo vyplývalo z ich prvotnej nevedomosti. Preto sa jedni utiekali ku hmotným princípom a prisúdili živlom sveta postavenie príčiny celku,[3] druhí si zasa vymysleli atómy a nedeliteľné telieska, pričom podstata prirodzených vecí spočíva v ich zhlukovateľnosti a pohyblivosti[4] - raz sa totiž tieto nedeliteľné telieska navzájom spájajú, raz sa preskupujú, a tak dochádza ku vzniku bytostí a k ich zániku. Čo sa týka trvácejších telies, príčinu ich trvalosti vraj poskytuje pevnejšie vzájomné prepletenie atómov.
Tí, čo toto píšu, v skutočnosti tkajú látku z pavučiny, keď predpokladajú také krehké a nestále základy neba i zeme. Ani by veru nevedeli povedať: Na počiatku stvoril Boh nebo i zem. Bezbožníctvom, ktoré sa v nich usídlilo, dali sa zaviesť do klamnej predstavy, že všetko na svete jestvuje bez kormidelníka a bez vedenia, sťaby nesené čírou náhodou. Aby sme my netrpeli týmto omylom, autor opisu stvorenia sveta hneď v prvých slovách vyslovením mena Boh osvietil našu myseľ, keď povedal: Na počiatku stvoril Boh ...
Krásne usporiadanie, však? Počiatok, arché, postavil ako prvý bod, aby si nikto nenamýšľal, že tento svet nemá počiatok. Potom pripojil výraz stvoril, aby ukázal, že stvorené predstavuje tú najmenšiu časť Tvorcovej moci. Lebo ako hrnčiar vyformuje nespočetné množstvo nádob tým istým umením a nevyčerpá tým ani svoje umenie ani silu, takisto to platí o Tvorcovi tohto všetkého, ktorého stvoriteľská moc sa nedá merať jedným kozmom, ale prechádza do nekonečného násobku; On čírym podnetom svojej vôle priviedol do bytia obrovské priestory viditeľného sveta.
Ak teda má svet počiatok a ak bol stvorený, skúmaj, ktože mu ten počiatok dal a kto je jeho tvorcom. No radšej, aby si sa nedal odviesť kamsi preč od pravdy, keď ho budeš hľadať pomocou ľudských úvah, všimni si, že Mojžiš ťa predbehol svojím poučením, lebo sťa dajakú pečať alebo fylaktérion[5] vložil do našich duší nanajvýš ctihodné meno Boha, keď povedal: „Na počiatku stvoril Boh.“ On, ktorý je blažená prirodzenosť, dobrota naskrze vzdialená závisti, milované bytie pre všetkých, ktorí vedia chápať rozumom, najvytúženejšia nádhera, počiatok súcen, prameň života, duchovné svetlo, nedostupná múdrosť, on „stvoril na počiatku nebo i zem“.
3 Nenamýšľaj si teda, človeče, že viditeľný svet je čosi bezpočiatočné. Ani podľa telies krúžiacich po nebi okolo nás neusudzuj, že prirodzenosť telies, čo obiehajú po kruhových dráhach, je bezpočiatočná. Nestačí ako dôvod, že naše povrchné zmyslové vnímanie nevie dobre zachytiť začiatok kruhu. Kruh - hovorím o plošnom obrazci, ktorý vznikol obrysovaním jedným ťahom - sa síce vymyká nášmu zmyslovému vnímaniu a my nie sme schopní zistiť, ani kde sa začal, ani kde sa skončil, no napriek tomu nemáme právo jednoducho na základe toho pokladať kruh za niečo bezpočiatočné. Akokoľvek by však kruh unikal zmyslovému vnímaniu, jednako podľa pravdy ten, kto ho opísal pomocou bodca a nejakého nastaviteľného ramena, rozhodne musel začať od určitého bodu. V tomto zmysle aj ty si daj pozor, aby si sa neoddal omylu, že svet nemá začiatok ani koniec, a to len preto, že predmety pohybujúce sa v kruhu inklinujú k sebe, čiže ide u nich o druh súvislého vyrovnaného pohybu. Veď „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (1 Kor 7,31) a „nebo a zem sa pominú“ (Mt 24,35).
Prv ako naplno zaznejú dogmy o zavŕšení a pretvorení sveta, v skratke sa nám tu teraz podľa zásad elementárnej didaktiky odovzdáva inšpirovaná náuka: Na počiatku stvoril Boh. To, čo sa začalo v čase, v čase sa celkom nevyhnutne musí aj skončiť. Ak má stvorenie začiatok v čase, nepochybuj o jeho konci. Bádanie geometrie a aritmetiky, skúmanie pevných objektov i chýrečná astronómia, tá úžasne prácna pochabosť - k akému výsledku to všetko dospieva? Ak naozaj tí, ktorí sa venujú týmto štúdiám, dospeli k názoru, že tento viditeľný svet je čímsi, čo jestvuje zároveň s pôvodcom všetkého, s Bohom, čiže ak priviedli tento svet, svet ohraničený a hmotný, na rovnaký stupeň slávy ako neuchopiteľnú a neviditeľnú prirodzenosť, potom zrejme neboli schopní dovtípiť sa ani toľko, že pokiaľ časti niečoho podliehajú procesom zániku a zmeny, nevyhnutne tie isté procesy sa musia dotknúť aj celku, ktorý sa z daných častí skladá. Títo ľudia však celkom spochabeli vo svojich úvahách a ich nechápavé srdce sa zatemnilo, ba i keď hovorili, že sú múdri, stali sa hlupákmi (Rim 1, 21-22), takže jedni vyhlásili, že nebo jestvuje zároveň s Bohom od večnosti, druhí[6] zasa, že ono je tým bezpočiatočným a nekonečným Bohom i príčinou zákonitosti všetkých jeho častí.
4 Nadmiera múdrosti tohto sveta týmto ľuďom raz iste prinesie dodatočné a ešte tvrdšie odsúdenie. Majú taký prenikavý pohľad, keď ho upierajú na prázdne predmety, no zoči-voči chápaniu pravdy sa pritom radi správajú ako slepí! Sú schopní merať vzdialenosti medzi hviezdami, sú schopní zostavovať zoznamy tých hviezd, čo stále žiaria a patria k arktickému pólu, i tých, ktoré sa zasa nachádzajú v oblasti južného pólu, takže ich môžu pozorovať tamojší obyvatelia, no nám sú pritom neznáme, sú schopní podeliť severnú šírku i zverokruh na nekonečný počet dielikov, vedia s dokonalou presnosťou sledovať východy hviezd, ich pevné miesta, ich odchýlenia, pohyb, ktorý ich všetky vedie dopredu, ako aj to, koľko času potrebuje daná planéta, aby úplne prešla vlastnú obežnú dráhu.
Jedno umenie z týchto všetkých sa im však nepodarilo nájsť: to umenie, ktoré by ich priviedlo k myšlienke, že Boh je tvorcom všetkého i spravodlivým sudcom, ktorý dá každému zaslúženú odplatu za jeho dovtedajší život, umenie, ktoré by im umožnilo osvojiť si také myslenie o zavŕšenosti sveta, ktoré sa zhoduje s výrokom o Súde. Svet sa totiž nevyhnutne musí ďalej pretvárať, ak sa má i stav duší premeniť na iný druh života. Terajší život je predsa svojou povahou rovnorodý s prirodzenou povahou tohto sveta. Rovnako teda bude platiť o budúcom správaní sa našej duše, že dosiahne postavenie, ktoré bude príbuzné jej novému údelu. Oni majú však tak ďaleko k tomu, aby sa priklonili k spomenutým pravdám, že sa priam rehocú, keď im hlásame skončenie tohto nášho sveta a obnovenie čias (por. Mt 13,39 a 19,28).[7] Keďže však začiatok, arché, má celkom prirodzene svoje miesto pred tým, čo po ňom nasleduje, nevyhnutne aj Mojžiš pri rozprávaní o súcnach, ktoré majú svoje bytie odvislé od času, umiestnil pred všetko ostatné rozprávanie tento výstižný výraz: Na počiatku stvoril.
5 Bolo totiž čosi, ako sa zdá, už aj pred týmto naším svetom, čosi, o čom môžeme uvažovať svojimi rozumovými schopnosťami, ale čo ostalo mimo dejín, pretože to bolo nepotrebné pre tých, ktorí boli do nich ešte iba uvádzaní, a teda po stránke poznania stáli na úrovni nemluvniatok. Jestvoval teda ešte akýsi starší stav než zrod kozmu, stav, ktorý svedčal nadkozmickým silám, stav nadčasový, večný, trváci. V ňom zakladateľ všehomíra a jeho tvorca zavŕšil tvorcovské diela - duchovné svetlo svedčiace blaženosti tých, ktorí milujú Pána, rozumové a neviditeľné podstaty, i celú tú sústavu duchovných stvorení, ktoré prekračujú našu chápavosť, ba nie je v našich silách odhaliť ani len ich mená. Tieto bytosti spolu napĺňajú bytie sveta neviditeľného, ako nás učí Pavol, keď hovorí: „V ňom bolo stvorené všetko: bytosti viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti,“ (Kol 1,16) vojská anjelov i nadriadené zbory archanjelov (por. Rim 8,38; Ef 1,21; 1 Pt 3,22).
Bolo však v konečnom dôsledku potrebné, aby tento náš svet bol uvedený medzi bytia tak, aby bol ľudským dušiam v prvom rade zdrojom poučenia a výchovy a potom - akiste prosto a jednoducho - potrebným bydliskom pre všetko, čo vzniká a zaniká. Je predsa v podstate prirodzená zhoda medzi svetom, jeho živočíšstvom a rastlinstvom na jednej strane a na druhej strane medzi postupom času, ktorý jednostaj náhlivo plynie pomimo, nezastavujúc ani na chvíľu svoj beh. Nie je vari čas presne taký? Jeho minulosť už nejestvuje, jeho budúcnosť tu ešte nie je a jeho prítomnosť utečie spred našich zmyslov prv, než by sme ju mohli začať poznávať. Veru takáto je aj prirodzená povaha vznikajúcich bytostí - rozhodne ide buď o štádium rastu alebo zanikania, ale niečo pevné a niečo stále celkom očividne nemajú.
Keďže teda telá živočíchov a rastlín spojilo s plynutím puto nevyhnutnosti, keď ich pohyb unáša buď ku zrodu alebo k zániku, patrilo sa, aby ich obklopovala prirodzenosť času, ktorý získal rovnorodú vlastnosť ako meniace sa bytosti. Preto do reči o ňom vhodne vložil ten, ktorý nás chce poučiť o zrode sveta, výraz: Na začiatku stvoril, t. j. na začiatku v zmysle času. Pravdaže, keď hovorí, že sa to stalo na začiatku, nesvedčí o časovej priorite sveta oproti všetkým vzniknutým bytostiam, ale iba opisuje začiatok jestvovania, že totiž po neviditeľných a rozumových bytostiach vznikli tieto viditeľné a zmyslom dostupné bytosti.
Slovom počiatok, arché, označuje sa teda prvý pohyb. Tak je to vo výroku: „Začiatok dobrej cesty je konať spravodlivosť.“ (Prís 16,7-LXX) Od dobrých činov sa totiž najprv dávame do pohybu k blaženému životu.
Slovom počiatok, arché, sa nazýva aj to, na základe čoho niečo vzniká, pričom s tým zároveň koexistuje; napríklad pri dome sú to základy, pri lodi kýl, jej kostra. V tomto zmysle bolo povedané: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom.“ (Prís 1,7-LXX) Lebo bezúhonnosť je takpovediac kostrou a základňou smerovania k dokonalosti.
O umení sa tiež hovorí, že je počiatkom, arché, princípom umeleckých diel. Platí to napríklad o múdrosti Beseleéla pri výzdobe stánku. (Por. Ex 31,2-5)
Slovo arché ako princíp našich činov označuje vlastne užitočný cieľ diania. Takto priaznivé prijatie almužny u Boha predstavuje onen cieľ každého cnostného konania, ktorý predstavujú prisľúbenia.[8]
6 Keďže slovo počiatok možno chápať toľkorakým spôsobom, pozoruj, či v našom prípade nevyhovuje všetkým významom. Lebo získaš možnosť poučiť sa, od ktorej chvíle sa začalo usústavňovanie tohto sveta, ak z prítomnosti zájdeš späť do minulosti a dáš si záležať na tom, aby si našiel prvý deň zrodu sveta. Takým spôsobom zistíš, odkiaľ vzišiel v časovom poriadku prvý pohyb, a potom uvidíš aj to, že nebo a zem boli položené ako takpovediac základy a čosi ako podložka, ďalej si uvedomíš, že vedúcu úlohu v krásnom usporiadaní viditeľných vecí mal skutočne umelecký rozum, čo ti ukazuje aj samo slovo arché, princíp, a napokon, že svet, kosmos, nebol vymyslený neplánovite ani naslepo, ale tak, aby mal nejaký užitočný cieľ a prinášal bytostiam veľký osoh, ak je to skutočne tak, že pre rozumné duše je učebňou a miestom vzdelávania, kde môžu poznávať Boha. Svet núka mysli svoje vedenie, aby cez viditeľné a vnímateľné veci dospela k uvažovaniu o veciach neviditeľných. V tomto zmysle sa vyjadruje Apoštol: „Jeho neviditeľná skutočnosť sa od stvorenia sveta uvažovaním dá poznávať zo stvorených vecí.“ (Rim 1,20)
Alebo azda preto, že tvorenie sveta bolo vecou okamihu a stálo mimo času, preto bolo povedané Na počiatku stvoril, keďže začiatok je čosi nečleniteľné a nediskontinuitné. Veď ako začiatok cesty ešte vôbec nie je cesta sama, ani základ domu ešte nie je dom sám, takto aj začiatok času nie je čas, ba nie je ani jeho najmenšou časťou. Ak by s tým však voľakto polemizoval a vravel by, že už začiatok je čas, nech si uvedomí, že to znamená rozhodnúť sa pre delenie na časti času; tými časťami sú začiatok, stred, koniec. Vymyslieť začiatok začiatku by však bolo naskrze smiešne. Aj kto delí začiatok na dvoje, iba robí dva začiatky namiesto jedného, alebo lepšie povedané, do nekonečna ich rozmnožuje, pretože rozpolený začiatok pretína na stále ďalšie a ďalšie polovice. Aby sme sa teda poučili, že svet vznikol odrazu, v okamihu, mimo času, zároveň s Božou vôľou, bol povedaný výrok: Na počiatku stvoril. Iní prekladatelia vyjadrili túto myšlienku ešte jasnejšie, keď povedali: „V okamihu stvoril Boh,“[9] to znamená všetko dovedna a v krátkom čase. Toľko teda namiesto mnohých slov aspoň v krátkosti k téme počiatok, arché.
7 Pravda, aj medzi umeniami sú rozdiely: jedny sa nazývajú tvorivými, iné praktickými a ďalšie teoretickými. Teoretické umenia majú za cieľ činnosť mysle, praktické zasa pohyb tela sám osebe. Keď pohyb prestane, ďalej už nič nejestvuje, nič nepretrvá ako objekt, ktorý môžu diváci pozorovať. Povedzme taký tanec alebo hra na flaute nevedie k nijakému hmatateľnému cieľu, ale cieľom je práve spomenutá činnosť, ktorá sa vyvíja výlučne pre seba samu. Zato v umeniach tvorivých ostáva pred nami nejaké dielo aj potom, keď činnosť prestala. Tak je to napríklad v stavebníctve, tesárstve, kováčstve, tkáčstve a celom rade ďalších prác tohto druhu, ktoré aj v takom prípade, keď nie je umelec v našej prítomnosti, samy osebe dostatočne prezrádzajú jeho umelecké schopnosti,[10] a tak máš možnosť podľa diela obdivovať architekta, kováča alebo tkáča. Aby sa teda ukázalo, že svet je umeleckým výtvorom, ktorý leží všetkým pred očami, aby ho pozorovali, a tak skrze výtvor poznávali múdrosť tvorcu, múdry Mojžiš nepoužil o ňom nejaké iné slovo, iba povedal: Na počiatku stvoril. Nepovedal vyrobil, ani vystaval, ale stvoril.
Je pravda, že mnohí z tých, podľa predstáv ktorých Boh a svet jestvujú zároveň odvždy, nesúhlasia, že svet vznikol vďaka nemu, ale vyjadrujú sa v tom zmysle, že vyvstal popri ňom samočinne ako takpovediac tieň jeho moci. Dotyční síce súhlasia s tým, že Boh je príčinou sveta, ale príčinou iba nevoľky, ako je príčinou tieňa telo alebo príčinou jasu žiariace teleso. Preto prorok, opravujúc omyl tohto druhu, použil v tom najpresnejšom zmysle slová: Na počiatku Boh stvoril. Nejde tu teda o to isté, že on by bol poskytol príčinu bytiu, ale stvoril ho ako užitočné dielo, pretože je dobrý, stvoril ho ako prekrásne dielo, pretože je múdry, stvoril ho ako velikánske dielo, pretože je mocný. Tu totiž hrá úlohu jedno: Prorok neukázal Umelca ako toho, kto vstúpil do bytia vesmíra, kto rad-radom uvádza do vzájomného súladu jeho časti a celok završuje tak, aby sa dostal s ním do súladu, súzvuku a harmónie.
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Týmito dvoma hranicami celého sveta naznačil spôsob jeho jestvovania - nebu pridelil postavenie staršieho z hľadiska vzniku, o zemi sa vyslovil ako o druhej v poradí jestvovania. V každom prípade, aj ak čosi je uprostred medzi nimi, počiatok toho splýva s týmito hranicami. Preto hoci nehovorí nič o živloch, čiže o ohni, vode a vzduchu, je úlohou tvojej chápavosti domyslieť:
- Po prvé, že bolo premiešané všetko so všetkým, a že teda v zemi nájdeš aj vodu aj vzduch aj oheň, nakoľko oheň prýštieva z kameňov i zo železa, ktoré aj samo má svoj pôvod od zeme, celkom prirodzene zažiari hojný oheň vtedy, keď dochádza k vzájomnému treniu. Čo si zasluhuje obdiv, je skutočnosť, že aj v telách sa vyskytuje oheň, ktorý keď v nich hniezdi, neškodí im, no keď sa vyvolá mimo tela, stáva sa silou strovujúcou telá, ktoré ho doteraz mali pod kontrolou. Pokiaľ ide o substanciu vody, studniari nám vedia názorne dokázať jej výskyt v zemi. A čo sa týka substancie vzduchu, prítomnosť vody v ňom prezrádzajú výpary zdvíhajúce sa z navlhnutej zeme, keď ju začne zohrievať slnko.
- Po druhé a navyše, že ak nebo zaberá prirodzeným usporiadaním hornú polohu a zem potom tú spodnú, preto aj to, čo je ľahké, smeruje k nebu, kým k zemi prirodzene klesajú ťažké telesá, a ak hore a dole v tomto prípade predstavujú vzájomné krajné protipolohy, že teda Mojžiš zmienkou o dvoch najviac od seba vzdialených danostiach zároveň implicitne pripomenul bytia, ktoré vyplňujú priestor uprostred medzi nimi. Preto sa rozprávač neusiluje o podrobný výklad o každom živle, ale ty cháp to, o čom mlčal, cez to, čo objasnil.
8 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Keby sme mali skúmať esenciu každého bytia - či by išlo o tie bytia, ktoré vstupujú do našich úvah, alebo o tie, čo sa núkajú našim zmyslom - taký výklad by viedol k dlhej a komplikovanej rozprave, pretože na prebratie tohto problému by sme potrebovali viacej slov, než je prijateľné venovať všetkým ostatným problémom, o ktorých skúmaní treba postupne hovoriť. Navyše, pre budovanie cirkví nemá ani nijaký osobitný význam strácať čas takýmito otázkami.
O esencii neba nám však stačia slová, ktoré povedal Izaiáš. Vyjadril sa jednoduchými pojmami a pritom nám poskytol dostatočnú predstavu o jeho substancii: „Ten, ktorý upevnil nebo sťa dym“ (Iz 51,6), čiže: Ten, ktorý dal jestvovať nebu tak, že ho postavil z ľahkej substancie, a nie pevnej, ani hustej. A čo sa týka vonkajšej podoby, stačia nám slová, ktoré povedal na oslavu Boha: „On postavil nebo ako klenbu.“ (Iz 40,22 b - LXX)
Tak isto si počínajme v otázkach týkajúcich sa zeme: neoddávajme sa všetečnému skúmaniu toho, čo asi môže byť jej esencia, nevyčerpávajme sa úvahami pri hľadaní základnej substancie, nepátrajme po nejakej holej podstate pre jej vlastnosti, po podstate, ktorá jestvuje len tak sama o sebe, ale uvedomme si, že všetko, čo v súvislosti so zemou môžeme pozorovať, zaraďuje sa do poriadku jej bytia, že sú to veci, ktoré sa v jej esencii vzájomne doplňujú. Lebo ak sa budeš pokúšať vyčleniť rad-radom každú z vlastností, čo sa v nej vyskytujú, napokon skončíš v ničote. Predsa ak postavíš bokom také kvality, ako sú čierne, vlhké, ťažké, husté, čiže kvality v zemi hmatateľne prítomné - prípadne aj dajaké iné, ktoré by sa v nej dali pozorovať - základná substancia sa napokon bude rovnať ničomu.
Potom čo sme opustili tieto otázky, neodporúčam ti skúmať ani problém, na čom zem stojí. Aj tam sa totiž tvojho myslenia zmocní závrat, tvoje úvahy nevyústia do nijakého spoľahlivého konečného bodu. Ak budeš hovoriť, že pod šíravou zeme leží ako podstielka vzduch, dostaneš sa do bezvýchodiskovej situácie, len čo budeš musieť dokazovať, ako je možné, že tá mäkká a nanajvýš riedka substancia vydrží tlak takej obrovskej ťarchy a že naopak, vymykajúc sa jej dosadaniu, nevyprchá na všetky strany a nepreleje sa vždy nahor nad to, čo na ňu tisne.
Na druhej strane, ak budeš predpokladať, že tým, čo spočíva pod zemou, je voda, aj v takom prípade budeš musieť hľadať odpoveď na otázku, prečo sa to ťažké a husté teleso do tej vody neponorí, ale prečo je slabšia substancia schopná udržať taký mnohonásobok ťarchy.
Navyše budeš musieť zodpovedať, na čo dosadá oná voda, a znova sa dostaneš do úzkych pri odpovedi, na čom nepreniknuteľnom a odolnom spočíva ten konečný spodok.
9 Ak budeš predpokladať, že nejaké iné teleso, ťažšie ako zem, bráni zemi klesať čoraz nižšie a nižšie, dovtípiš sa, že aj ono bude potrebovať nejaké iné podobné teleso, ktoré ho zadržiava a nenecháva ho ďalej padať. Hoci by sme aj boli schopní vymyslieť si čosi, na čom spočíva, náš rozum bude zasa hľadať niečo ďalšie, o čo sa opiera táto opora, čiže aj tak budeme postupovať donekonečna pri hľadaní zakaždým novej a novej podstavy pre už nájdenú oporu. A čím viacej budeme napredovať v úvahách, tým viacej budeme nútení predpokladať pevnú silu schopnú zároveň čeliť celej tej ťarche, ktorá na nej leží.
Preto polož medze svojmu rozmýšľaniu, aby sa tvojho všetečného pátrania nikdy netýkalo slovo z knihy o Jóbovi, keď špekuloval nad nepochopiteľnými skutočnosťami, a aby si aj ty nedostal od Pána otázku: „ Na čom sú upevnené jej kružby?“ (Jób 38,6 - LXX) Ak raz budeš počuť v žalmoch: „Ja sám som upevnil jej stĺpy“ (Ž 74,4), uváž, že tou súdržnou silou zeme sú podľa týchto slov stĺpy. Lebo výrok „Na moriach položil jej základy“ (Ž 23,2) čo iné vysvetľuje ten výrok než to, že zo všetkých strán sa okolo zeme rozlieva substancia vody?
Dobre, ale ako to, že voda, čiže tekutý živel, ktorý celkom prirodzene klesá nadol, ostáva zavesená a nikam sa nerozteká? Áno, ale ty nerátaš s tým, že pre tvoj rozum predstavuje taký istý, ba ešte väčší hlavolam zem visiaca sama na sebe napriek tomu, že má od prírody väčšiu ťarchu. Naopak, je nutné - aj ak pripustíme, že zem spočíva na sebe samej, aj ak povieme, že kotví na vode - aby sme sa naskrze nevzďaľovali od zbožného zmýšľania, ale aby sme vyznali, že napospol celý svet udržiava dovedna sila Zakladateľa. Toto teda treba povedať sebe i tým, čo sa nás vypytujú, o čo vlastne je opretá nesmierna a neznesiteľná ťarcha zeme: „Boh má vo svojej ruke hranice zeme“ (Ž 94,4). To je najspoľahlivejšia odpoveď nášmu mysleniu a zároveň osožná našim poslucháčom.
10 Nájdu sa však aj prírodovedci, ktorí elegantne citujú takéto argumenty, prečo zem ostáva nehybná. Vraj pre svoju polohu v strede sveta, ktorú zaujala vďaka rovnakému odstupu od každého z jeho koncov, zem ani nemá kam sa väčšmi nakloniť, a teda musí ostať nehybne sama na sebe; je teda pre ňu naskrze nemožné pohnúť sa na niektorú stranu, pretože jej v tom bráni táto rovnakosť, ktorá ju obklopuje zo všetkých strán. Túto ústrednú polohu nezískala zem ani náhodne, ani automaticky, ale toto postavenie je pre zem prirodzené i nevyhnutné. Lebo kým si nebeské teleso udržiava krajnú polohu takpovediac v smere nahor, tie telesá, o ktorých by sme predpokladali, že pre svoju ťarchu padajú zhora, budú sa vraj zo všetkých strán znášať do stredu. Bod, ku ktorému sa budú tieto častice pohybovať, bude samozrejme tým bodom, ku ktorému sa bude zhlukovať všetko. Ak teda častice skál či driev, či všetkých možných telies zeme smerujú nadol, dolná poloha by mala byť vlastná a náležitá poloha i pre celú zem; no ak je unášané od stredu preč nejaké ľahké teleso, je samozrejmé, že sa bude pohybovať smerom k tomu, čo je najvyššie. Takže vlastným pohybom pre najťažšie predmety je pohyb nadol, pričom však rozum ukázal, že toto nadol je v strede (priestoru).
Nepozastavuj sa teda nad tým, ak zem nepadá ani na jednu stranu, keď podľa prirodzenosti zaujíma miesto v samom strede. Je predsa naskrze nevyhnutné, aby ostávala na svojom mieste, alebo iba vtedy opúšťala svoje zvyčajné sídlo, keď sa v rozpore so svojou prirodzenosťou dostáva do pohybu. No ak sa ti zdá, že je čosi hodnoverné na uvedených výrokoch, prenes svoj obdiv na múdrosť Božiu, ktorá to takto zariadila. Veď úžas nad najväčšími dielami sa nezmenšuje tým, že človek odhalí, akým spôsobom sa uskutočňuje ten alebo onen div. Ak to však u teba nie je tak, potom aspoň nech tvoja jednoduchá viera je silnejšia než tieto názorné ukážky logického uvažovania.
11 Celkom to isté by mohlo platiť pre rozpravu o nebi, lebo o veľkom úsilí múdrych tohto sveta vysvetliť, čo je prirodzenou substanciou neba, svedčia ich mnohovravné štúdie. Jedni učenci povedali, že nebo je zložené zo štyroch živlov, pretože je hmatateľné a viditeľné: na zemi má podiel preto, lebo spôsobuje odpor, na ohni preto, lebo sa dá vidieť, na ostatných dvoch živloch preto, lebo účinkujú pri zmiešavaní.[11]
Druhí zavrhli tento výklad ako nepravdepodobný a z vlastného úsudku načrtli a zaviedli do sústavy neba akúsi piatu hmotnú substanciu. Pre nich jestvuje čosi ako éterické teleso; to vraj nie je ani oheň, ani vzduch, ani zem, ani voda, ani vôbec nič z ľubovoľných jednoduchých telies. Pre jednoduché telesá je vlastný pohyb po priamke - ľahké sa vznášajú nahor, ťažké to nesie zasa nadol. To nahor a to nadol však nijako nie je totožné s kruhovitým vírením; pritom priamka predstavuje oproti kružnici zásadný rozdiel. Ak nejaké telesá majú naozaj odlišný prirodzený pohyb, potom vraj nutne musia mať aj inú esenciu.
Pravdaže, nie je možné, aby sme predpokladali, že nebo je zložené z prvotných telies, ktoré nazývame prvkami-živlami. Zloženiny z odlišných prvkov predsa nemôžu mať pravidelný a nenútený pohyb, keďže každé v nich zastúpené jednoduché teleso si podľa svojej prirodzenosti zachováva vlastnú, čiže zakaždým inú a inú hybnú silu. Ako prvý a hlavný záver teda platí: zloženiny sa iba namáhavo udržiavajú v ustavičnom pohybe, pretože jednaký pohyb nemôže ulahodiť všetkým a byť vítaný protichodným živlom; pohyb, ktorý je vlastný ľahučkému telesu, je úplne protivný telesu najťažšiemu. Keď sa totiž pohybujeme nahor, zakaždým nás sťahuje ťarcha toho zemského v nás; keď klesáme nadol, znásilňujeme to, čo je v nás ohnivé, pretože ho proti prírode vlečieme smerom dole. Toto protichodné nasmerovanie prvkov v zloženinách je východiskovým momentom pre ich rozvrat. Lebo aj keď sa vie chvíľu udržať niečo, čo jestvuje z donútenia a proti prirodzenosti, udržiava sa to iba násilím a horko-ťažko, no potom sa rýchlo rozloží na to, z čoho to bolo zložené, pričom sa každý komponent vráti na svoje vlastné miesto.
Pre tieto - ako oni hovoria - nutné logické závery musia vylúčiť názory svojich predchodcov a vyjsť s vlastnou hypotézou piatej hmotnej substancie, o ktorej predpokladajú, že bola pri zrode neba a hviezd na nebi.[12] Avšak proti nim sa zasa zdvihol ktorýsi zápalistý majster v presvedčovacom umení, rozptýlil a rozmetal ich hypotézy a namiesto nich nastolil svoju vlastnú mienku.[13]
Keby sme sa teraz pokúsili rozoberať spomenuté otázky, upadneme do tých istých pletiek ako oni. Len ich nechajme, aby sa zdolávali navzájom, vzdajme sa rozpravy o esencii, uverme Mojžišovým slovám Boh stvoril nebo a zem a oslávme vynikajúceho Umelca za múdrosť a zručnosť, ktoré sa očividne prejavujú v jeho dielach. Na základe krásy viditeľných vecí uvažujme nad ním, ktorý je nad každou krásou. Na základe veľkosti týchto zmyslami vnímateľných a ohraničiteľných telies dospejme k analogickému záveru o bytosti, ktorá je nekonečná, ktorá v mohutnosti svojej sily presahuje každú veľkosť i každú predstavu o nej.
Veru aj keby sme nebrali na vedomie prirodzenú podstatu súcen, už to, čo sa priam núka vnímaniu našich zmyslov, vedie k takému veľkému obdivu, že aj najbystrejší um sa zoči-voči hoci najmenšiemu stvoreniu vo vesmíre ukáže prislabý na to, aby vládal či už preskúmať ho, ako si zasluhuje, či naplniť mieru chvály, aká náleží Pôvodcovi, lebo jemu patrí všetka sláva, česť i moc na veky vekov. Amen.
[1] Ex 2,15 udáva ako krajinu exilu Madián, kde si vzal za manželku Raguelovu dcéru Seforu. Nm 12,1 označuje Mojžišovu manželku ako Kušiťanku, pričom krajina Kuš sa identifikuje s Etiópiou.
[2] Myslia sa zrejme pohanskí autori, ktorí neuznávajú osobného Boha, všemocného stvoriteľa.
[3] Myslia sa tzv. milétski hylozoisti, z ktorých Thales pokladal za princíp vodu, Anaximenes vzduch alebo neurčenú substanciu apeiron, ďalej Herakleitos z Efezu, ktorý za prvoživel pokladal oheň, a napokon Empedokles z Akragantu, ktorý k nim pridal ako štvrtý prvok zem a hybné sily videl v Láske a v Sváre.
[4] Ide o atomistov Leukippa a Démokrita, príp. ich pokračovateľov.
[5] Fylaktériá, malé kožené schránky, obsahujúce drobné zvitky s výrokmi Písma, ktoré Židia nosili pri modlitbe zavesené na čele a oproti srdcu, boli nielen symbolom nezabúdania na Božie slovo, ale aj istým druhom amuletu proti vplyvom démona.
[6] Pod tými prvými myslí Bazil zrejme peripatetickú filozofickú školu, pod druhými stoikov. U oboch vyzdvihuje predstavu nestvorenosti hmoty ako mylnú.
[7] Táto palingenesia nie je zhodná s predstavou stoickej školy, ktorá hlásala nový zrod sveta po tzv. ekpyróze, čiže svetovom požiari, po ktorom vzniká tvorstvo znova od začiatku a úplne identicky sa opakuje.
[8] Vzorom pre výklad o pojme arché mohol byť Aristoteles, Metafyzika V, 1: 1012 b - 1013 a.
[9] V pôvodine en kefalaió znamená aj „v prvom bode, v hlavnom momente“. Rozličné grécke preklady Starej zmluvy (Septuaginta, Aquila, Symmachos, Theodotión) zhromaždil Origenes v r. 228-240 do svojej Hexaply. Zrejme odtiaľ čerpal Bazil túto Aquilovu verziu (asi z r. 135 po Kr.).
[10] Klasické rozdelenie vied či umení na praktické, tvorivé (poiétické) a teoretické pochádza z Aristotelovej Metafyziky VI,1: 1025 b. O tom, že si ho osvojovali aj budúci rétori, svedčí učebnica rečníckej teórie od Rimana Quintiliana (Institutiones oratoriae II,18).
[11] Bazil tu zhrnul výklad filozofa Platóna, Timaios 31 B - 32 C.
[12] S hypotézou piateho prvku (živlu) prišiel Aristoteles (O nebi I 2-3) a držala sa jej peripatetická škola. Týmto piatym živlom popri vode, ohni, zemi a vzduchu má byť éter, nedýchateľné rozžeravené horné ovzdušie.
[13] Hypotézu piateho prvku odmietli platónovci, ale aj stoici, pre ktorých nebo, čiže éter, bolo číročistým ohňom.
Prevzaté z: Sv. Bazil Veľký: Listy II (r. 375-378), Hexaémeron, Náboženské vydavateľstvo Petra, Prešov 2002. Vyšlo v edícii Bibliotheca antiqua christiana - Kresťanská antická bibliotéka.
Z gréckeho originálu preložil a poznámkami doplnil: Daniel Škoviera.
Index > Texty > Teologické texty > Sv. Bazil Veľký: Hexaémeron > Homília I.
(c) www.grkat.net 01.01.2004 andreios