K čomu teda máme prirovnať súčasný stav? Podobá sa veru námornej bitke, v ktorej zápasia ľudia žiadostiví po boji, ktorí kvôli starým priekom prechovávajú voči sebe veľký hnev. Pozri len, ako to v takej bitke vyzerá: najprv sa flotily z oboch strán ženú proti sebe vzbudzujúc strach, keď potom prepukne ničím neuhasiteľná bojová vášeň, vrhnú sa jednotlivé lode na seba a bojujú medzi sebou. Ak chceš, ešte si predstav, že vplyvom silnej búrky sa loďstvo ocitlo v zmätku a hustá tma z oblakov neustále znemožňuje výhľad, takže už sa nedá rozoznať priateľ od nepriateľa, keďže kvôli trme-vrme nie je možné rozoznať signály. Aby bol náš prímer ešte výstižnejší, pridajme vzdúvajúce sa more stúpajúce z hĺbky do výšok, z mračien padajúce obrovské masy vôd a hrôzu vzbudzujúci nápor vlnobitia. Napokon, keďže vetry dujú zo všetkých strán, všetky lode sú hnané proti sebe a bojujú. Z tých, čo sú nastúpení v bojovej línii, sa niektorí stávajú zradcami a uprostred boja prebiehajú k nepriateľovi, iným neostáva nič iné, než súčasne odrážať od seba ostatné lode, obrátiť sa proti útočníkom a vzájomne sa zabíjať na základe hádky, ktorú vyvolala panovačnosť a závisť voči vyššie postaveným.
Nezabúdaj na všetok hukot, v ktorom sa už nič nedá jasne rozoznať, všetko je zmiešané, na tomto mieste panuje more; hluk z vyčíňajúcich vetrov, zo zrážajúcich sa lodí, hukotu vĺn a bojového ryku zápasiacich. Všetko je hore nohami, takže nie je počuť hlas kapitána ani kormidelníka. Panuje skôr príšerný zmätok... Pridaj k tomu ešte chorobu slávybažnosti, proti ktorej ešte nevyrástla žiadna bylina. Dokonca aj keď sa už loď potápa, vo vojsku neutíchajú hádky o prvé miesto.
Odhliadni teraz od tohto príkladu a pozri na samotnú mizernú realitu, na ktorú sa tento prímer vzťahuje. Nepovstala už dávno Áriova schizma ako istý druh rivality (súperenia) s Božou Cirkvou a nevybudovala sa voči nej v jednom jedinom nepriateľskom bojovom šíku? Keď ale potom, po dlhom nepríjemnom vnútornom spore, vystúpila proti nám do otvoreného boja, tu sa boj roztrieštil do tisícero spôsobov, do množstva jednotlivých ozbrojených akcií tak, že nielen na základe všeobecnej nevraživosti, ale aj na základe podozrievavosti v jednotlivých veciach, povstala medzi všetkými nezmieriteľná nenávisť. Nie je vari tento hurhaj v cirkvi horší než víchor na mori? V ňom už neostávajú na svojom mieste hranice dané Otcami, všetky základy a všetko, čo upevňovalo vierouku, bolo uvedené do zmätku, všetko bolo rozvírené a zrúcané… Navzájom sa napádame a zrážame sa na zem. Ak nás nezraní náš súper, ranu nám zasadí náš sused v bojovom šíku. A keď ranený klesneš k zemi, tvoj spolubojovník nohami šliape po tebe.
Vzájomné spoločenstvo medzi sebou udržujeme len dovtedy, kým svorne nenávidíme nepriateľov. Ako náhle sú naši spoloční nepriatelia preč, opäť sa k sebe správame ako nepriatelia. Ďalej: kto by mohol spočítať množstvo stroskotaných lodí? Niektoré sa potopili pod náporom nepriateľa, iné po útoku spolubojovníka, a iné zas kvôli neskúsenosti vodcov. Tak zanikli cirkvi s celou posádkou, po tom čo sa roztrieštili na nástrahách heretikov ako na skalách ukrytých pod vodou. Iní spomedzi nepriateľov ... siahli po kormidle a stroskotali vo viere. Vari zmätok spôsobený mocnármi tohto sveta nepostihuje ľudí horšie než nejaký víchor či orkán? Nad cirkvou sa rozprestrela naozaj smutná, temná, bezmesačná noc, keďže svetlá sveta,[2] ktoré Boh ustanovil, aby osvecovali duše ľudí, boli poslané do vyhnanstva.
Nadmiera vzájomnej hašterivosti ... Nepriateľstvo medzi jednotlivcami je pokladané za dôležitejšie, než všeobecný otvorený boj, nakoľko prekonanie slávy nepriateľa je uprednostňované pred všeobecným úžitkom. Okamžité napĺňanie ctižiadostivosti sa cení viac než neskoršia mzda, ktorá je skrytá. Preto všetci, každý podľa svojej možnosti, vzťahujú na seba krvavé ruky. Divoký krik ľudí, ktorí si odporujú a hádajú sa, nepochopiteľný hurhaj, zvuk neustáleho lomozu tých, ktorí prekrúcajú pravú vieru preháňaním alebo vynechávaním, naplnil skoro celú cirkev. Skutočne, niektorí na základe zmiešania Osôb nechali sa zviesť k judaizmu, iní stavaním prirodzeností proti sebe ku gréckemu mysleniu. Nedokáže ich zmieriť ani Bohom vdýchnuté Písmo ani apoštolská tradícia. Môcť rozprávať podľa želania, to sa stalo jediným merítkom priateľstva. Nezhoda v názoroch je dostatočným dôvodom pre nepriateľstvo. Pre rebelujúcich je rovnosť (rovnakosť) v omyle spoľahlivejšou zárukou, než hociktorá spoločná prísaha. Každý hovorí o Bohu, zvlášť keď je jeho duša poškvrnená tisícmi fľakov špiny. Preto je aj jednoduché pre tých, čo dychtia po novinkách, ľahko nájsť spolurebelov. Mocibažní, ktorí sa samy zvolili, žrebujú predstavených cirkevných úradov spomedzi seba a odsúvajú nabok poriadok ustanovený Svätým Duchom. Keďže Božie príkazy evanjelia, tým, že sa im zdráhame podriadiť, sú úplne postavené na hlavu, panuje neopísateľná tlačenica v honbe za vyššími miestami. Každý, kto chce niečo dosiahnuť, siaha po násilí, len aby sa dostal do vyššieho úradu. V dôsledku tejto túžby po moci vypukla medzi Božím ľudom strašná anarchia. A skutočne, napomenutia predstavených ostávajú bez účinku a úspechu, pretože si každý myslí na základe svojej namyslenosti prameniacej z nevedomosti, že už nie je povinný počúvať iných, ale skôr vládnuť nad inými.
Preto považujem mlčanie za užitočnejšie než rozprávanie, pretože pri panujúcom kriku si žiaden ľudský hlas nezíska pozornosť. Slová Kazateľa: „Slová múdrych bude počuť v tichu“ (Kaz 9,17) by sme v dnešnej situácii mohli ťažko použiť. Zdržujú ma aj slová iného proroka: „Múdry bude mlčať v tomto čase, lebo je to zlý čas“ (Am 5,13). V ňom jedni nastavujú nohu, aby privodili iným pád, iní šliapu nohami po tých, čo ležia na zemi a iní zas tomu tlieskajú. Už nie je nikto, kto by zo súcitu podal ruku učupenému. A predsa, podľa starého predpisu je hoden trestu ten, kto obíde nepriateľove ťažné zviera, ktoré kleslo pod ťarchou svojho bremena (porovnaj Ex 23,5). Dnes už čosi také neplatí. Prečo? Pretože láska všade vychladla, je zničená bratská súdržnosť, slovo svornosť sa stalo neznámym. Už niet napomínania vychádzajúceho z lásky, niet kresťanskej lásky, niet súcitných sĺz. Už niet nikoho kto by stál pri slabom vo viere, omnoho viac sa rozhorela nenávisť medzi ľuďmi jedného kmeňa (pokolenia) a to natoľko, že panuje väčšia radosť nad pádom blížneho, než nad samotnými dobrými skutkami. Podobne ako pri nákaze. I tí, ktorí sa čo najdôslednejšie pridŕžajú istého spôsobu života, v dôsledku kontaktu s už nakazeným človekom sú postihnutí slabosťou a sú zachvátení chorobou ako ostatní; tak sme sa aj my dnes stali navzájom podobnými. V dôsledku hašterivosti, ktorá ovláda naše duše, nechávame sa zviesť k súpereniu v zlom. Preto sedia na súde nemilosrdní a tvrdí vyšetrovatelia nad tými, ktorí pochybili; sudcovia sú nerozvážni a nevraživí k ľuďom, ktorí vykonali dobré skutky. Zlo sa v nás natoľko zakorenilo, že sa zdá, akoby sme sa stali nerozumnejšími než nerozumné zvieratá. Totiž zvieratá rovnakého druhu sa zhromažďujú (zbiehajú) okolo seba, my však vedieme voči svojim súkmeňovcom najtvrdšie boje zo všetkých.
Kvôli tomuto všetkému by sa malo vskutku mlčať, na druhej strane ale je predsa láska, ktorá nehľadá a nepožaduje svoj prospech (1Kor 13,5), a ktorá sa ukazuje ako silnejšia než všetky ťažkosti časov a pomerov. Aj mládenci v Babylone (Dan 3,12n) nás učia splniť povinnosť i v prípade, že by nebolo nikoho, kto by súhlasil s pravou vierou. Spievali svoje chválospevy zo stredu ohňa bez toho, že by si všímali množstvo tých, ktorí pohŕdali pravdou. Hoci boli len traja, vzájomne si vystačili. Preto ani nám nenaženie strach čo i mračno nepriateľov, my sme svoju nádej vložili do pomoci Ducha a vo všetkej úprimnosti sme ohlasovali pravdu. Bolo by to veru najhanebnejšie, keby sa osočovatelia Ducha bez námahy opovážili vystúpiť proti pravej náuke, my však, aj keď máme takého mocného spolubojovníka a zástancu, zo strachu sme zameškali slúžiť Slovu, ktoré bolo pre nás uchované v tradícii Otcov…
Ešte viac ale náš úmysel vzbudila tvoja nepredstieraná žiariaca láska. Tvoj dôstojný a tichý spôsob bol pre nás zárukou, že to, čo budeme hovoriť, nevyjde veľmi na verejnosť, nie že by to malo ostať úplne skryté, ale aby sa nehádzali perly sviniam (Mt 7,6). Toľko teda k tejto téme. Ak ti postačuje, čo bolo povedané, nech je to záver mojej úvahy. Ak sa ti ale bude zdať, že niečo chýba, nech ti je dopriate začať neúnavne hľadať a prostredníctvom toho rozmnožiť svoje poznanie, aby si bez akejkoľvek hašterivosti kládol otázky. Naozaj Pán zodpovedajúco doplní, čo chýba poznaniu, ktoré Duch poskytol tým, ktorí sú toho hodní, či už prostredníctvom nás samých alebo prostredníctvom iných.
Preložil: Tomáš Pešek
Originálny text: Patrologiae cursus completus. Patrologiae graecae. Edidit J.-P. Migne. Tomus 32, col. 209D – 217C. (PG 32, 209D – 217C)
[1] Spis O Svätom Duchu pochádza z rokov 374-375, sv. Bazil ho vypracoval na žiadosť svojho žiaka Amfilocha z Ikónia. Na Amfilocha sa obracia i v poslednom odseku tejto kapitoly.
[2] teda biskupi.
|
|
|
|
Index > Texty > Teologické texty > Sv. Bazil Veľký: O Svätom Duchu. 30. kapitola, v ktorej autor líči stav cirkvi, prirovnávajúc ho k námornej bitke
www.grkat.net 01.05.2009 andreios