Byť alebo nebyť „rímski“?

Od Druhého vatikánskeho koncilu sa začalo úsilie odstrániť všetko latinské z našich východných cirkví. Dialo sa to nie preto, že by latinská tradícia bol zlá alebo menejcenná. Východné cirkvi sa potrebovali vrátiť k svojim koreňom a odstrániť náhrady, ktoré im boli nanútené latinizáciou. Hoci v tomto smere máme ešte stále čo robiť, predsa už nie je problém zachytiť východné teologické vnímanie Boha v svätej božskej liturgii.

Vynaložilo sa veľa úsilia očistiť sa od latinských zvyklostí v našich bohoslužbách. Nanešťastie, v oblasti osobnej spirituality nebola táto snaha rovnako intenzívna. Na latinskej spiritualite nie je nič zlé, ale ak toto je to, čo nachádzaš vo väčšine svojho života, tak možno si povolaný byť rímskokatolíkom. Byť rímskokatolíkom nie je nič zlé, ak je to to, k čomu si povolaný. Vždy existovali ľudia, ktorí prechádzali z jedného obradu do druhého preto, lebo sa cítili viac priťahovaní tou druhou formou spirituality.

V mojom vlastnom prípade som sa cítil priťahovaný východnou spiritualitou. Nie preto, že by bola lepšia, ale preto, lebo sa dotkla niečoho v mojom srdci. Napriek tomu, že som latinskú spiritualitu vnímal ako prostriedok intimity s Ježišom Kristom, predsa to pre mňa nebolo to isté, čo som našiel na Východe. Presvedčenie, že jedna cirkev je rovnako dobrá ako druhá, je mýtus. Východná spiritualita hovorí človeku čosi veľmi osobné o Bohu a nerobí to takým istým spôsobom ako latinská spiritualita.

Kde teda máme urobiť čiaru v našej osobnej spiritualite, keď príde na Východ a Západ? Svätý Tichon nemal žiaden problém využiť západnú duchovnosť a zároveň zostať verný východnej tradícii. Nemajú sa Východ a Západ navzájom ovplyvňovať? Tieto otázky musíme sami skúmať na úrovni teologickej aj liturgickej. Musíme objaviť, čo je autentickým východným kresťanským vyjadrením v našich cirkvách.

Možno povedať, že isté prvky sú nespochybniteľné. Vidíme snahu, stať sa liturgicky a teologicky „pravoslávnymi v spoločenstve s Rímom“. Avšak toto snaženie je márne, ak v mojom osobnom živote budem žiť ako rímskokatolík. Osobný a domáci život skutočného východného katolíka by sa nemal líšiť od života „pravoslávneho“ kresťana. Snáď s možným rozdielom, že bude mať na stene obrázok pápeža. Ak toto nie je váš prípad, možno ste povolaní stať sa rímskokatolíkmi. Ak prijímate iba liturgickú tradíciu bez žitej spirituality východnej tradície, nezakúšate liturgické slávenie v jeho plnom zmysle.

Mám rád latinskú liturgiu, dokonca aj v jej modernej forme. Aspekt progresu v latinskej tradícii je naozaj čímsi jedinečný. Avšak keď idem na omšu, nezakúšam Ježiša takým istým spôsobom, ako ho zakúšam v božskej liturgii. Je to akoby som išiel na návštevu k príbuzným. Všetky prvky, ktoré utvárajú rodinu (cirkev), tam sú. Avšak, nie je to môj domov a nie je to ten spôsob, akým zakúšam realitu rodiny (Ježiša) u mňa doma.

To isté sa deje, keď idem s kamarátom latinského obradu na eucharistickú adoráciu, ruženec či krížovú cestu. Moje deti dokonca chodia do rímskokatolíckej školy a keď sú tam, praktizujú latinskú spiritualitu. Proti tomu sa nikto nevzpiera a Pán nám naozaj dáva svoju lásku aj skrze tieto veci. Avšak tieto prvky Božej lásky neodrážajú teologickú víziu (pohľad), ktorú on dáva vo východnej tradícii. Musí teda existovať dôvod, prečo má cirkev „dvoje pľúc“.

V katechéze doma i v chráme nesmieme propagovať latinskú spiritualitu v nijakej podobe. Základný dôvod preto je, že Boh dal východnej cirkvi niečo špeciálne, čo má o ňom povedať. Podľa môjho názoru, ak sa rozhodneme zachovať si alebo praktizovať čokoľvek z latinskej spirituality, nikdy to nesmie byť na úkor toho, čo predstavuje základ autentického spôsobu života východných kresťanov. Ak príde k deformácii, tradícia zmení na niečo iné. A hoci aj niektorí svätci východnej cirkvi boli známi tým, že praktizovali západnú spiritualitu, to nijako neospravedlňuje zavedenie týchto prvkov do duchovnej formácie východných kresťanov.

Na konci nebudú žiadne tradície. Táto pravda by mohla niektorým akoby ospravedlniť to, že nezáleží na tom, ako Boha milujeme, kým ho milujeme. To však nevysvetľuje skutočnosť, že Boh zjavil seba v rôznorodosti ľudskej prirodzenosti. V nebeskom kráľovstve túto rôznorodosť nestratíme. V skutočnosti každý z nás bude mať čo povedať o Bohu svojím vlastným spôsobom (por. Zjv 2, 17). Rôznorodosť v jednote, ktorú máme teraz v Cirkvi, je práve toto. Rôznorodosť, ktorú nachádzame v zjavení, nám niečo hovorí o spôsobe, ako sme vnútorne uspôsobení.

Musí existovať dôvod, prečo máme zachovať svoju tradíciu v našom osobnom živote i v cerkvi. Lumen gentium 23 hovorí: „Riadením Božej Prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali v rozmanité organicky spojené celky, ktoré zachovávajúc jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej cirkvi, majú vlastnú disciplínu, svoj liturgický úzus, ako aj svoje teologické a duchovné dedičstvo.“ Kľúčovým slovom v tejto vete je Božia Prozreteľnosť. Božia prozreteľnosť by nebola potrebná, keby Boh nemal plán mať „dvoje pľúc“ v Cirkvi, dve rozdielne, ale doplňujúce sa formy spirituality. Toto musíme mať na zreteli, keď sa rozhodujeme praktizovať formy spirituality, ktoré sú mimo našej tradície.

Autor: Ric Ballard

Preklad: andreios a martin

Súvisiace:

- Stať sa východným kresťanom telom-mysľou-dušou

- Byť gréckokatolíkom je povolanie a dar

Prevzaté s dovolením z blogu Eastern Catholic Spiritual Renewal.
Originálny článok: To be, or not to be: “Roman”

Poznámka prekladateľa: Článok reflektuje reálie Severnej Ameriky, kde obradová obnova východných katolíckych cirkví iniciovaná II. vatikánskym koncilom pokročila podstatne ďalej ako na Slovensku.

Gréckokatolíci na Slovensku

Index > Texty > Teologické texty > Byť alebo nebyť „rímski“?

Výzva k obradovej obnove, obnove spirituality, duchovnosti, vlastnej gréckokatolíckej tradície, prebudeniu v gréckokatolíckej cirkvi, prebudenie, Gréckokatolícka cirkev, spiritualita, gréckokatolíci a obnova, obroda, spiritual renewal v Svätom Duchu, gréckokatolíkom, byť či nebyť latinskí, latiníkmi, byť či nebyť? gréckokatolíkom, ako sa stať či nestať, latinizácia, toto nie je William Shakespeare