Prijímanie Eucharistie malými deťmi (teologická reflexia)

Prijímanie Eucharistie malými deťmi

(Teologická reflexia otca dvoch detí)

Upozornenie: Táto reflexia vznikla ešte v roku 2003, čiže 14 rokov predtým, než sa začalo v celej metropolii praktizovať podávanie eucharistie deťom, preto článok reflektuje situáciu v roku 2003.

Keďže v poslednej dobe počuť už aj v našej miestnej cirkvi stále viac hlasy o potrebnej obnove a návrate späť k “tradíciam otcov”, dovolil by som si niekoľko úvah na tému, ktorá s obnovou v duchu tradícií otcov nepochybne súvisí. Ide o podávanie Eucharistie malým deťom.

Touto témou som žil predovšetkým po narodení našej prvej dcérky. Pred jej krstom, keď som o niečo také – ako je Eucharistia pre ňu – požiadal kňaza, ten mi odkázal, že “o čom to hovorím, čo to chcem, vari neviem, že my také niečo nerobíme!? Veď som študoval na GkBF v Prešove!” S úsmevom silného argumentu (hlavne to GkBF v tom argumente bol zrejme zásadný dôvod) som to už nejako vzal.

Pri krste druhej dcérky som bol už skeptickejší, ale na moje prekvapenie vysluhujúci kňaz jej Eucharistiu podal, čo bolo možno spôsobené aj okolnosťou, že jej krst sa udial na veľkonočnú vigíliu, do ktorej samozrejme prijatie človeka do plného spoločenstva s Cirkvou skrze tri iniciačné sviatosti – krst, myropomazanie a Eucharistiu – maximálne patrí.

V prípade takéhoto rozdielneho prístupu zo strany Cirkvi pri krstoch dvoch mojich dcér mi v hlave zaznela otázka – načo vlastne mám deti dávať krstiť už v detskom veku? Nestačí, keď ich dám pokrstiť až potom, keď dospejú “k užívaniu rozumu” a budú schopné odpovedať pred Bohom a Cirkvou na otázky o svojej viere sami? Určite by zo svojho krstu mali väčší zážitok a rozumový osoh – ak ide teda hlavne o to – ako takto. Však existuje aj katechumenát, či krst túžby, alebo krstíme narýchlo, iba tak “pre istotu”?

Je mi jasné, že tu možno namietať, že prax krstenia malých detí je zaužívaná v Cirkvi od apoštolských čias, ale súčasne s praxou krstu malých detí existovala prax nerozdeleného vysluhovania troch iniciačných sviatostí – teda aj myropomazania a Eucharistie – ktorá sa počas histórie z Cirkvi (hlavne tej Západnej) nejako vytratila. Takže v súčasnosti moje deti v chráme stoja ako verejní hriešnici, či vlastne nepokrstení pohania, odlúčení od spoločného stola, alebo ešte paradoxnejšie – pokrstení katechumeni.

Nelogickosť tohto stavu mi je plne jasná aj napriek tomu, že poznám stredovekú dogmu Tridentského koncilu, ktorú sme my gréckokatolíci plne implementovali: “Kto hovorí, že prijímanie Eucharistie je potrebné aj pre batoľatá pred dosiahnutím veku rozoznávania, nech je exkomunikovaný.” (21. zasadnutie) Tu sa však znova pýtam – je Eucharistia na rozmýšľanie alebo na požívanie? A ak sviatosti pôsobia ex opere operato a dieťa dokáže tak ako každý človek túto sviatosť požiť, je naozaj k jej prijatiu nevyhnutný rozum? Nie sú to len alibi, že sa nám napríklad len niečo nechce robiť?

Tu ma napadajú slová Ježiša Krista: “Nechajte maličkých prísť ku mne”, či “Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých, lebo ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca” ... a vieme, že čo sa týka vzťahu k deťom, Písmo apoštolov veľmi nechváli – mali s tým problém. Deti v prítomnosti Krista už vtedy považovali za zbytočné!

Nebránime teda aj my deťom prísť a stretnúť sa s Kristom práve v tom prostriedku, ktorý nám On priamo na tento účel zanechal? A navyše je tu ešte aspekt symbolický. Veď Eucharistia sa nezhotovuje zo zákuskov, ale z chleba a vína – úplne obyčajných pokrmov pre obyčajných ľudí. To znamená, že má byť každodenným pokrmom v živote kresťana. Čo by sa asi tak stalo, keby som dcérke povedal, že jesť jej dám až potom, keď si to začne rozumom plne uvedomovať – keď pochopí, čo je jedlo – a zatiaľ sa môže iba pozerať? Veď jesť MUSÍ! Telesne by zomrela. Ale duchovný pokrm jesť NEMUSÍ???

Každý pedagóg vie, že dieťa sa učí mnohým podstatným a životne dôležitým veciam ešte skôr, ako ich pochopí rozumom. Jednoducho opakuje to, čo vidí u rodičov – dobré aj zlé – je to pud, inak by neprežilo. V tom nie je nič zlé, je to správne a dané prirodzeným vývojom. Prečo by sa popri iných životne dôležitých veciach nemohlo prirodzene a spontánne naučiť chodiť s rodičmi na prijímanie a potom neskôr dostať vysvetlenie a pochopiť skutočnosť, ktorú už osobne pozná?

Je možné, že by sa tým v značnej väčšine prípadov predišlo aj problémom pri súčasnej príprave detí na tzv. “prvé sväté prijímanie”, ktoré si často dostatočne nedokážu uvedomiť abstraktný pojem niečoho, čo doposiaľ nezažili, a o čom im katechéta rozpráva, a tak sa namiesto na stretnutie s Kristom tešia napr. na hodinky, peniaze či slávnostný obed. Myslím si, že tí, čo pôsobia v katechéze, mi dajú za pravdu a vedia o čom rozprávam. Ja sám mám takéto skúsenosti.

Takže na záver zhrniem dve veci, ktoré mi na súčasnej praxi našej miestnej cirkvi v tejto oblasti vadia – vyčlenenie Eucharistie mimo iniciačné sviatosti a dosť chabé zdôvodnenie praxe oddeľovať deti z plného spoločenstva s Cirkvou tým, že im Eucharistiu podávame až 8 rokov po krste.

Tomáš Majda

Podávanie Eucharistie malým deťom - úvodná tematická stránka

2. časť: Cirkevné dokumenty o podávaní Eucharistie deťom

3. časť: Podávanie Eucharistie malým deťom – svedectvá

Diskusia na tému Eucharistia novorodencom a deťom

Externé odkazy:

Vladyka Cyril Vasiľ: Eucharistické prijímanie deťom - Gréckokatolícky magazín (111) - videokatechéza

Prijímanie Eucharistie u detí - katechéza vladyku Cyrila Vasiľa, SJ, ako vyjadrenie oficiálneho stanoviska Bratislavskej eparchie

C. Vasiľ, SJ: Eucharistické prijímanie detí predtým ako začnú užívať rozum (štúdia v Theologose)

Katechézy košického vladyku Milana: prvá katechéza - druhá katechéza - tretia katechéza - štvrtá katechéza

Pastiersky list košického vladyku Milana

Pastiersky list prešovského metropolitu arcibiskupa vl. Jána