Otcovia svätej synody zobrali na vedomie nižšie uvedené:
V súvislosti s návrhom znovuzjednotenia byzantského patriarchátu Antiochia, ktorý v júli 1995 zverejnil J. Ex. arcibiskup Elias Zoghby[1] a ktorý bol priaznivo prijatý Jeho Blaženosťou patriarchom Maximom V. a skoro jednomyseľne aj členmi jeho synody a tiež Jeho Blaženosťou patriarchom Ignatiom IV. Hazimom, sa obidvaja antiochijskí patriarchovia dohodli a zhodne uzniesli, že zriadia zmiešanú patriarchálnu komisiu, ktorej úlohou bude preskúmať tento projekt a prostriedky, ktoré sú potrebné na obnovenie spoločenstva (communio) a jednoty medzi melchitskou gréckokatolíckou a gréckopravoslávnou cirkvou v rámci znovuzjednoteného Antiochijského patriarchátu. Jeho Blaženosť Ignatios IV. Hazim a jeho synoda vymenovali J. Ex. Georgea Khodra, gréckopravoslávneho metropolitu Byblosu a Batrunu, a J. Ex. Eliasa Aoudèho, gréckopravoslávneho metropolitu Bejrútu. Jeho Blaženosť Maximos V. Hakim zo svojej strany vymenoval 25. marca 1996 za členov tejto zmiešanej komisie J. Ex. Eliasa Zoghbyho, emeritného arcibiskupa v Baalbeku, a J. Ex. Cyrilla S. Bustrosa, súčasného arcibiskupa v Baalbeku.
Svätá synoda rovnako zobrala na vedomie informácie o stretnutiach, ktoré jej dvaja biskupi uskutočnili s pravoslávnymi členmi tejto zmiešanej patriarchálnej a synodálnej komisie s cieľom obnoviť spoločenstvo medzi týmito dvoma cirkvami, melchitskou gréckokatolíckou a gréckopravoslávnou, a ich jednotu v rámci znovuzjednoteného Antiochijského patriarchátu.
Otcovia synody a na jej čele Jeho Blaženosť Maximos V. Hakim majú radosť, že môžu vyhlásiť nasledovné:
1. Ďakujú Jeho Blaženosti Ignatiovi IV. Hazimovi, gréckopravoslávnemu patriarchovi Antiochie, a tiež otcom jeho synody za záujem, ktorý venovali tejto otázke ako aj za ich bratské vyhlásenie ohľadom obnovenia antiochijskej jednoty v záverečnom komuniké ich synody, ktorá sa konala 16.-22. októbra 1995. Zdieľajú ich pocity vyslovené v tomto komuniké: „Od obidvoch synod, ktoré sa konali v roku 1974, a od obojstranného a veľmi srdečného prijatia delegátov, ktorých si synody vymenili, sme spoločne upriamili zrak na znovuobnovenie jednoty v Antiochijskom patriarcháte,“ ako sa píše v komuniké. „Táto nám umožní chrániť spoločné dedičstvo a spoločnú bohoslužbu, ktoré sú prameňom spoločnej viery.“
2. Otcovia synody sa svorne usilujú, aby gréckokatolíci a gréckopravoslávni Antiochijského patriarchátu boli zjednotení v lone tej istej cirkvi a toho istého patriarchátu. Vyhlasujú, že znovuobnovenie antiochijskej jednoty neznamená víťazstvo jednej cirkvi nad druhou, ani návrat jedných k druhým, ale znamená vôľu skoncovať so schizmou, ktorá nastala v roku 1724 a viedla k vzniku dvoch navzájom oddelených patriarchátov, a obnoviť jednotu Antiochijského patriarchátu tak, ako existovala pred týmto dátumom.
3. Otcovia synody sú toho názoru, že znovuobnovenie antiochijskej jednoty sa dnes stalo prirodzeným vďaka pokroku v spoločenstve viery medzi rímskokatolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami za posledné roky, ku ktorému sa z Božej milosti podarilo dospieť, a tiež vďaka práci spoločnej teologickej komisie, ktorá tieto cirkvi reprezentuje. Táto zmiešaná komisia v troch po sebe nasledujúcich dokumentoch – Tajomstvo cirkvi a eucharistie vo svetle tajomstva najsvätejšej Trojice (1982), Viera, sviatosti a jednota cirkvi (1987), Sviatosť kňazstva v sviatostnej štruktúre cirkvi (1988) – fakticky deklarovala jednotu viery v podstatných dogmách, ktoré boli definované siedmymi ekumenickými koncilmi. Na to nasleduje dokument Uniatizmus, metóda zjednotenia v minulosti, a súčasné hľadanie plnej jednoty (Balamand, Libanon, 1993).
Otcovia synody sa domnievajú, že hľadanie spoločenstva v rámci antiochijskej cirkvi môže prispieť aj k uskutočneniu tak veľmi túženého plného spoločenstva medzi rímskokatolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami na celosvetovej úrovni.
4. Čo sa týka otázky úlohy rímskeho biskupa v cirkvi a na ekumenických konciloch, otcovia synody sa stotožňujú s nasledovným vyhlásením Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý požaduje, „aby sa bral patričný zreteľ na tieto osobitné podmienky východných cirkví pri ich vzniku a vývoji a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a Rímskou stolicou pred rozkolom,“ (Dekrét o ekumenizme, 14) a takisto sa stotožňujú aj so slovami Jeho Svätosti pápeža Jána Pavla II.: „Katolícka cirkev nechce v súvislosti s týmto hľadiskom nič iné ako plné spoločenstvo medzi Východom a Západom. Pritom sa inšpiruje skúsenosťou prvého tisícročia.“ (Encyklika Ut unum sint, 61)
Otcovia synody vyhlasujú, že sa v otázke primátu rímskeho biskupa inšpirujú porozumením, ktoré Východ a Západ spoločne prežívali v prvom tisícročí vo svetle učenia siedmych ekumenických koncilov. Sú presvedčení, že nič neospravedlňuje pretrvávanie schizmy v tejto oblasti.
5. Zohľadňujúc toto spoločenstvo v podstatných pravdách viery dospeli otcovia synody k presvedčeniu, že „communicatio in sacris“[2] je v dnes prirodzené. Schvaľujú ho, pričom ponechávajú za úlohu obidvom synodám, gréckokatolíckej i gréckopravoslávnej, aby určili jej rozsah a prostriedky.
6. Otcovia vyhlasujú, že ostávajú v spoločenstve s apoštolskou cirkvou Ríma a zároveň chcú vstúpiť do dialógu s ňou o vzťahoch, ktoré bude potrebné utvoriť po znovuobnovení jednoty Antiochijského patriarchátu, a to s ohľadom na požiadavky tejto jednoty.
7. Otcovia synody chvália námahu, ktorú vynaložili priekopníci ekumenizmu v našej cirkvi, osobitne arcibiskup Elias Zoghby, ktorý sa už mnoho rokov venuje dielu znovuobnovenia jednoty Antiochijského patriarchátu. Ďakujú členom zmiešanej komisie a prosia ich, aby pokračovali v dialógu, aby tak znovuobnovenie jednoty dospelo k svojmu cieľu; zároveň prosia členov synodálnej ekumenickej komisie, aby v svojom úsilí pokračovali k tomuto cieľu a organizovali ekumenické stretnutia a kongresy, aby tak veriaci obidvoch cirkví boli zapojení do diela jednoty.
8. Otcovia synody napokon prosia všetkých svojich veriacich, aby sa pripojili k ich modlitbám, aby sa vo všetkom diala svätá Božia vôľa a aby sa Ježišova modlitba k Otcovi stala skutočnosťou: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17, 21)
Podpísaní
Maximos V., patriarcha
archimandrita Georges Haddad, sekretár
Členovia svätej synody, ktorí sa zúčastnili od 22. do 27. júla 1996:
Jeho Blaženosť Maximos V. Hakim, patriarcha
Vladykovia:
Elias Zoghby, emeritný arcibiskup Baalbeku
Hilarion Cappucci, arcibiskup, apoštolský vizitátor v západnej Európe
Grégoire Haddad, emeritný metropolita Bejrútu a Gibailu
Saba Youkim, emeritný arcibiskup Filadelfie (Jordánsko)
Joseph Raya, emeritný arcibiskup Galiley
Paul Antaki, arcibiskup, patriarchálny generálny vikár pre Egypt a Sudán
Maximos Salloum, arcibiskup Galiley
Habib Bacha, metropolita Bejrútu a Gibailu
Michel Hakim, arcibiskup, biskup Saint-Sauveur de Montréal (Kanada)
Francois Abou-Mokh, arcibiskup, patriarchálny vikár v Damasku
Hanna Mansour, arcibiskup, patriarchov pomocný biskup v Bejrúte
Michel Yatim, emeritný arcibiskup Lattaquié
Lufti Laham, arcibiskup, patriarchálny generálny vikár v Jeruzaleme
Bulos Borkhochem, metropolita Bosry a Hauranu
John Adel Elya, biskup Newtonu (USA)
Ihrahim Nehmé, metropolita Homsu, Hamy a Yabroudu
Georges Kwaiter, arcibiskup Saidy a Deir El Kamaru
André Haddad, arcibiskup Zahlé a Fourzolu
Spiridon Mattar, emeritný biskup Nossa Senhora do Paraiso São Paulo (Brazília)
Jean Haddad, metropolita Týru
Georges Riachi, arcibiskup Tripolisu (Libanon)
Cyrille S. Bustros, arcibiskup Baalbeku
Nicholas James Sambra, pomocný biskup v Newtone (USA)
Antoine Hayek, arcibiskup Paneasu (Marjeyoun)
Peirre Mouallem, eparcha Nossa Senhora do Paraiso São Paulo (Brazília)
Georges el Murr, arcibiskup Filadelfie (Jordánsko)
Isidore Battikha, arcibiskup, patriarchálny vikár v Damasku
Jean Jeanbart, metropolita Aleppa
Farès Maakaroun, arcibiskup Lattaquié
Georges Kahhalé-Zouhairaty, biskup, apoštolský exarcha vo Venezuele, apoštolský vizitátor v Argentíne
Issam Darwiche, biskup Saint Michael's Sydney (Austrália)
Generálni predstavení:
Exarcha Abdallah Raheb, rád baziliánov z Aleppa (B.A.)
Archimandrita Selim Ghazal, rád baziliánov najsvätejšieho Vykupiteľa (B.S.)
Archimandrita Nicolas Hakim, rád baziliánov zo Šuwayr (B.C.)
Otec Joseph Kallas, spoločnosť misionárov sv. Pavla (M.S.P.)
[1] Pravoslávny v spoločenstve s Rímom? Áno! Uniát? Nie! (Orthodoxe uni? Oui! Uniate? Non!) z roku 1995. (Pozn. prekladateľa.)
[2] Communicatio in sacris – účasť na svätých veciach (zdieľanie posvätných vecí) znamená možnosť účasti na posväcovaní, najmä na svätých tajomstvách (sviatostiach) v inej cirkvi, s ktorou veriaci nemá plné cirkevné spoločenstvo. Bližšie k tomu pozri Orientalium Ecclesiarum, 26-29. (Pozn. prekladateľa.)
Preklad z nemčiny: Andrej Škoviera. Predloha: Der Christliche Osten, roč. 51, 1996, č. 5, s. 258-260. Preklad do nemčiny: J. Madey.
Súvisiace:
Pravoslávny v spoločenstve s Rímom? Áno! Uniát? Nie! – Vierovyznanie Eliasa Zoghbyho
Reakcia Ríma na melchitskú iniciatívu
Ďalšie reakcie na melchitskú iniciatívu
História melchitskej gréckokatolíckej cirkvi
Index > Texty > Teologické texty > Obnovenie jednoty v Antiochijskom patriarcháte (komuniké melchitskej gréckokatolíckej synody z r. 1996)
(c) www.grkat.net 15.05.2011 andreios
gréckokatolíci a ekumenizmus - gréckokatolícke ekumenické snahy a iniciatívy návrhy na zjednotenie schizma únia uniát jednota východných kresťanov pre jednotu cirkvi východné katolícke cirkvi v ekumenizme. ekumenická iniciatíva návrh na obnovenie pravoslávni a Rím pravoslávne cirkvi s Rímom pravoslávna, gréckokatolícka a rímskokatolícka cirkev. vzťahy gréckokatolíci a Rím ekumenizmus, zjednotenie gréckokatolíkov s pravoslávnymi, pravoslávnych s gréckokatolíkmi