Reportáž z cesty po Svätej Rusi.

Reportáž z mojej cesty po Svätej Rusi
(1999)

Nuž kto vie, kto nie, mojím dávnym snom bolo dostať sa raz na Svätú Rus (inak všetky moje sny sú podobne bláznivé). A konečne sa to toto leto (1999) aj podarilo.

Pôvodne som mal pomáhať spolu s ďalšími 25 Slovákmi pri stavbe pravoslávnej kaplnôčky (časovne) v strednom Rusku v derevničke Boľšoj Mečok (300-400 km južne od Moskvy). Po ceste sme sa zastavili (na môj podnet, aby som nezabudol) v Svenskom monastyre (=kláštore) pri Brjansku, hneď som si kúpil preventívne kompletnú Filokaliu (5 zväzkov) za celkom smiešnu sumu. Kde tu sme ešte z autobusu obdivovali okolité chrámy a monastiere a nadchýňali sa každou jednou malou kupolkou.

Po dva a pol dňovej ceste sme tam v pondelok ráno konečne dorazili, aj sme jeden deň stavali, ale potom prišiel protojerej, ktorému patrí daná oblasť a zrušil nás, lebo sme nemali cirkevné povolenie na stavbu. Nuž v každom prípade sa mu hlavne nepáčilo, že samí katolíci. Skrátka nedôvera. Bál sa, že by sme z toho nakoniec urobili katolícku kaplnku. Plne som ho pochopil, aj keď ma to najskôr hrozne štvalo, my im chceme pomôcť a oni nás pošlú preč. Tiež je však pravdou, že nemal nijakú záruku. Tak sme sa v stredu večer zbalili a vybrali na cestu domov s tým, že sa jeden deň zastavíme v Moskve. V stredu sme ešte strávili veľmi pekný deň vo Voroneži, bol to taký prvý dlhší dotyk s ruským živlom, prvé cestovanie mestskou dopravou (lístok za 2,50 Sk) a tak.

Rus boľšaja i krasivaja - riečka Voronež pri dedinke Boľšoj Mečok

Ja a môj kamarát Matúš (tiež také dobré ortodoxné srdiečko) sme sa však pevne rozhodli, že po 4 dňoch domov nepôjdeme, keď už v tom Rusku konečne sme. A tak sme ešte prežili jeden krásny týždeň v Moskve - treťom Ríme, srdci Pravoslávia.

Ešte vo štvrtok (na Preobraženije podľa ich kalendára) sme boli na uchvacujúcej božskej liturgii v Kazaňskom chráme na Červenom námestí, videli chrám Vasilija Blaženého, posetili taže Gosudarstvennuju Treťjakovskuju galereju (nádherné ikony, v nadživotnej veľkosti, originál Rubľov aj Teofan Grék, Vladimírska Bohorodička, Trojica...) a aspoň zvonku obdivovali najväčší ruský chrám - Christa Spasiteľa. Naštastie sme sa zoznámili s pár ľudmi z Domu Márie a mohli sme tam ostať do pondelka. Chodili sme po Moskve hore-dole, pozerali chrámy a monastiere a obdivovali toto obrovské (možno až 15 miliónové) mravenisko. Je to celkom o inom ako zvyšok Európy. Celkom iná mentalita ľudí, iné systémy... Napr. metro - skoro nikto sa nerozpráva, je tam dosť hluk, to je pravda, ale aj tak je to čudné. Polovica číta knihy príp. noviny. Sú veľmi rezervovaní - na prvý pohľad. Potom už nie tak. Inak to metro je fantastický vynález. Rýchlo, lacno, spoľahlivo sme sa všade dostali, dobre sa podľa toho orientuje.

Časť našej výpravy, v pozadí Kremeľ.

Gosudarstvennaja Treťjakovskaja galereja

V sobotu sme boli v Sergijev Posade (predtým Zagorsk, cca 70 km od Moskvy), v najznámejšom ruskom monastieri Trojicko-Sergijevoj lavre. Úchvatné. Obrovský komplex, niekoľko chrámov, jeden originál Rubľov ikonostas (a myslím, že aj maľba na stenách). Dva a pol hodinová večiereň bola zlatým klincom, na ktorý sa bude spomínať. Spievali tri zbory - všetko muži, všetko štvorhlasne, atmosféra chrámu a jeho výzdoba, škoda že sa to tiež nedá nejako poslať e-mailom. Aspoň kúsok. No čo, budete tam musieť ísť.

Pútnici na ceste do Trojicko-Sergijevoj lavry

Inak Moskva je podľa mňa bezpečnejšia ako Bratislava (nehovoriac o Petržalke), samozrejme, treba sa vedieť pohybovať. Najnebezpečnejší sú v zásade strážcovia bezpečnosti. Prvý raz nás v metre zastavili a chceli vízum. Keď som im vysvetlil, čto u nas net vizovoj objazannosti, chceli registráciu. Prvý raz sme to vybavili jednoducho. Milicionár bol veľkým zberateľom mincí a slovenské ešte v zbierke nemal. Tak nás potom bez problémov pustil ďalej. Druhý raz to už bolo horšie, mince som minul na toho prvého, a navyše títo o nič podobné nejavili záujem. Chceli nás odšikovať na policajnú stanicu a zaplatiť "štraf" a zaregistrovať sa. Ale keď sme ich presviedčali, že nestihneme na liturgiu (bola nedeľa), po 10 minútach nás pustili. Najlepšia bola otázka na záver: "A vojna uže u vas okončilas?" Nuž čo dodať. Ale v tomto smere to nebolo nič oproti tomu, čo nás ešte čakalo.

Tak sme chodili týždeň po Moskve, samozrejme chrámy, monastiere a obchody s dobrou a hlavne veľmi lacnou pravoslávnou literatúrou. Každý deň sme samozrejme išli niekam na večiereň príp. akatist. Všade spievali veľmi krásne, ako u nás profesionálne zbory. V nedeľu napr. sme boli na liturgii v Chráme Christa Spasiteľa, a to bolo niečo. Zbožnosť ruského ľudu ma skutočne hlboko zasiahla a povzbudila. Vidno, že pre ľudí cirkev a viera veľa znamenajú. Všetci zbožne stoja celé bohoslužby (a stále sa klaňajú, čo sa mi veľmi páčilo - je to forma modlitby telom. To treba vidieť a prežiť!). Okrem toho v podstate jediné čo sa v Rusku stavia resp. opravuje sú chrámy a monastiere. A všetky kupolky a cibuľky chrámov sa obkladajú pozláteným! plechom, takže keď sa pozeráte na Moskvu, ako by to bol svietnik, v ktorom horí množstvo sviec - chrámových kupol. Je to symbol modlitby. Inak tých chrámov je v Moskve nenormálne veľa, napr. na jednom úseku od Červeného námestia na 800 metroch ich bolo 4 či 5. Všetko sa opravuje, lebo komunisti to hrozne zdevastovali a mimo Moskvy vraj väčšinu zrútili. Videli sme niekoľko napr. sýpok, ktoré boli kedysi cerkvami a pod. V Moskve to asi bolo ešte celkom dobré, ale inde katastrofa.

Chrám Christa Spasiteľa v žiari zapadajúceho slnka

Nakúpil som asi 40 kníh, 2 CD... za 70 USD a teraz sa z nich vytešujem. Po 8 dňoch sme sa vybrali do Optinskej pustovne, na juh od Moskvy. Celý deň sme cestovali. Inak cestovanie je v Rusku vždy mimoriadny kultúrny zážitok. Vo vlaku napr. na každej stanici nastúpi niekto a chodí a predáva po vlaku kadečo - perá, hygienické vreckovky, zubné pasty, knihy, krištáľové vázy... Aj technika boľšaja je nepochybne zážitkom. Zvieratá majú rovnaký nárok na prepravu ako ľudia, Sloboda zvierat by sa tu vytešovala jedna radosť.

Tak sme teda dorazili pred bránu Optiny, prespali v stane a ráno popozerali monastier. Je to momentálne skôr stavenisko než kláštor, ale v chrámoch bol absolútny pokoj a ticho. Vzduch nabitý modlitbou, išla zo mňa zrazu akoby sama od seba. Všetci monasi samozrejme čotky v rukách (my sme nazaháľali samozrejme tiež). Plánovali sme tu ostať 5-6 dní, reku snáď aspoň tu sa k stavaniu dostaneme. Sprvu nás aj prijali bez problémov aj keď ich nenadchlo, že sme uniati. Zaregistrovali nás, ale potom si to niekto zrejme rozmyslel a povedali nám, že to je len pre pravoslávnych. Nechali sme si tam ešte veci a išli na bohoslužby (vsenočnaja pred Uspením Bohorodičky). Trvalo to 5 (slovom päť) hodín, my sme odišli tesne pred koncom, lebo už bolo veľmi tma a ešte sme museli postaviť stan. Ale čo musím povedať: čakal som, že po dvoch hodinách sa to vyprázdni a ostane tam tak polovica ľudí. Ale kdeže. Všetci vydržali až do konca utierne, staré 70-ročné babky, 4-ročné detičky. A to celý čas stáli. Toto ma v Rusku fascinovalo - ako sa ľudia správali počas bohoslužieb, stále sa stojí a nikto sa nesťažuje, výnimočne starší majú skladacie stoličky.

Čo však ešte k Optine musím povedať, potom čo nás tak tvrdo "kopli", som stratil všetok pokoj, mal som chuť im vynadať, dať nejakú lekciu o kresťanskej láske alebo podobne. Napriek tomu, že bohoslužby boli nádherné, nedokázal som sa sústrediť a prežívať to, stále bola vo mne veľká bolesť a aj zlosť. Pochopil som možno tak trošku, čo prežívajú tí starší, ktorí niečo podobné snáď zažili s pravoslávnymi u nás za posledných 50 rokov. Aj mne to slovo "pravoslavnyj" v bohoslužbách miestami inak zarezonovalo.

Kúsoček z Optinskej pustovne

V sobotu ráno sme boli ešte na nádhernej liturgii a potom sa pobrali ďalej. Po zaujímavom cestovaní (skúšali sme stopovať, ale to sa v Rusku nedá, je to omnoho drahšie ako autobusy a vlaky) sme sa dostali ku železnici a rozhodli, že sa ešte na pár dní zastavíme v Kyjeve. Kúpili sme si lístok a sadli na vlak. Lenže na ukrajinskej strane chceli od nás vízum a keďže ukrajinským colníkom je veľmi ťažké čokoľvek vysvetliť, vysadili nás z vlaku. Zavreli nás do malej miestnosti s drevenými pričňami. Konečne prišiel niekto, kto mal IQ snáď aj cez 50, tak sme im vysvetľovali, že nepotrebujeme víza. Zatiaľ spísali akúsi zápisnicu a dali nám to podpísať. Medzi tým sa spýtali samozrejme, či nemáme cigarety. Potom skontrolovali koľko máme peňazí (na podplatenie to už bolo veľmi málo), no skrátka nič z nás. Tak nás poslali ku vlaku. Ešte sme si mysleli, že nás pustia ďalej na Ukrajinu, ale v tom - idete do Ruska. My sme povedali, že nejdeme, ničoho sme sa nedopustili. Vraj nemáme v poriadku papiere. My sme sa ohradili, že nám nikto nič nevysvetlil a že nenastúpime. Také asi ešte nezažili. Tak nás znova zavreli. Asi polhodinu alebo hodinu sme sa tam s kadekým hádali, konečne aspoň vysvetlili, čo sa im nepáči. Bolo asi 4 alebo 5 rôznych verzií, čo od nás chcú, aké doklady, aby nás mohli pustiť na Ukrajinu. Najprv potvrdenie zo slovenskej ambasády v Moskve, aký bol cieľ našej cesty v Rusku, že sme tam boli ako turisti. Potom z ukrajinskej ambasády a tak všelijako. Pochopili sme, že s týmito nepohneme a bude naozaj rozumnejšie nechať sa deportovať do Ruska ako sedieť ďalej vo väzení. Keď som sa opýtal, kto je veliteľ a ako sa volá, že si to v Bratislave na ambasáde vyjasníme, začali sa aj báť a ráno pred prepustením nám dali podpísať prehlásenie, že nemáme voči nim žiadne žaloby či sťažnosti a nasadili nás na vlak po mnohonásobnom uistení, že sa na nich nebudeme sťažovať. Ešte nám aj kúpili vodku (ale dobre pančovanú). Tak sme išli naspäť do Ruska. Možno na nich aspoň trochu zapôsobilo, že sme si ráno spievali utiereň. Škoda, bola práve nedeľa a pôvodne sme mohli byť na liturgii v Kyjevo-pečerskej lavre.

V Brjansku sme si potom kúpili lístok až do Brestu (cca. 400-450 Sk) a vydali sa na 15-hodinovú cestu ruským vlakom. No bol to zážitok. Bol to taký spoločný vozeň bez kupé - všetci ako jedna veľká rodina. Ani na konci cesty sa mi nepodarilo určiť, ktoré dieťa patrí ku ktorej matke. A dvojčlenná rodina so 17 taškami, to sa tiež inde nevidí. Ku koncu už sme sa aj dali dokopy s nejakými Bielorusmi a pokecali trochu. Nad ránom sme prišli do Brestu, pozreli si len jednu cerkov (postavená 1905) - totálny barok - ako u nás - až na záves a soleu s tromi stupňami. Ale inak ikonostas aj steny - totálna latinizácia. Takže nielen my tým trpíme. A hneď cez hranicu vlakom do Poľska. Tu sme sa aj s ohľadom na finančné rezervy rozhodli stopovať. Bol to tiež zaujímavý zážitok, za dva dni sme boli na Slovensku (takže jednu noc sme ešte strávili v stane - zhruba na polceste).

Na záver (ale nie na koniec) treba vzdať chválu a slávu Pánovi, ktorý nás veľmi citeľne sprevádzal na každom kúsku našej cesty a staral sa o nás dvoch šialencov. Myslím, že táto skúsenosť v nás ostane ešte dlho ako nie najmenší zážitok zo Svätej (a fakt svätej) Rusi. Božia Matka Odigitria (Putevoditeľnica), na Svätej Rusi tak uctievaná, nás viedla po veľmi zaujímavých a krásnych cestách. Toto všetko som cítil tak ako už dávno nie. Tak teda: S Bohom do Ruska! Hor sa!

Andrej

RUS SVJATAJA, CHRANI VERU PRAVOSLAVNUJU!

Ešte zopár obrázkov:

Kazaňský sobor na Červenom námestí v Moskve

Chrámy sú nádherne vyzdobené (stenopis v Uspenskom sobore Trojicko-Sergijevskej lavry)

Ikonostas ako má byť - Kazaňský sobor na Červenom námestí

Jeden z mnohých moskovských chrámov s veľmi typickou architektúrou

Súvisiace odkazy: RUSKO 2007 – fotoreportáž s krátkym komentárom

Gréckokatolíci na Slovensku

Index (Home) > Rôzne > Reportáž z mojej cesty po Svätej Rusi