V súčasnosti je badateľný vysoký záujem o návrat k prvotnému kresťanstvu. Veľa sa o tom hovorí, píše, a nielen to. Existujú aj hnutia v cirkvi, v ktorých je možné túto túžbu realizovať. Aj otcovia púšte, z ktorých života a diela táto práca čerpá, mali túžbu vrátiť sa k životu prvotnej cirkvi. Bol to život bez istôt, život v oddelenosti od sveta.
Začiatky mníšskeho života siahajú do obdobia života sv. Antona Veľkého. Raz pri liturgii počul Ježišove slová: "Choď, predaj všetko čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma."
Sv. Anton neváhal, počúvol tieto slová a zavrel sa do opustenej chajdy. Prerušil kontakt so svetom, aby mohol prebývať len s Bohom. No v samote sa nestretáva len s Bohom, ale aj so sebou samým. Bojuje s démonmi, ktorí sa ho snažia odradiť od tejto cesty, ponúkajú mu rôzne dobrôtky, slávu, moc, len aby nepokračoval v ceste k Bohu. A tento boj bol neraz veľmi hlučný. Až do takej miery, že ľudia sa o chajdu začali zaujímať a chceli zistiť, čo sa tam deje. Keď však rozbili dvere, našli jediného muža, zasväteného do hlbokých tajomstiev a nadšeného Bohom.
Sv. Anton dostal od Boha dar zázrakov, ale onedlho znova zatúžil po samote a možno i po boji. Preto odchádza na púšť a za ním okolo roku 300 odchádza na púšť mnoho pustovníkov, aby v samote hľadali Boha. Bolo to v čase, keď kresťanstvo sa stáva štátnym náboženstvom a sila viery ochabuje. Títo "hrdinovia" chceli radikálne nasledovať Krista. Podrobovali sa prísnej askéze, pretože inak by ich osamelý život a navyše v púšti musel určite priviesť ku šialenstvu.
Pri takýchto, zvlášť z nášho pohľadu, tvrdých podmienkach získali hlboké poznanie človeka a cit pre Boha. Mladých, neskúsených mníchov viedli v duchovnom boji skúsenejší mnísi, ktorých nazývali abba. Takémuto abbovi sa mladý monach (mních; ten, ktorý sa odlišuje) zveroval so svojimi myšlienkami, zážitkami, pocitmi, jednoducho so všetkým. A toto duchovné vedenie bolo veľmi potrebné, aby nezablúdili, nepadli do pýchy alebo zúfalstva.
Postupne začali vznikať monastiere (kláštory). Prvý založil abba Pachomios v roku 323 a dal takto podnet ku vzniku ďalším, ktoré mali nezriedka viac než 1000 mníchov. Práve oni boli základom pre všetky monastiere, ktoré neskôr vznikli na východe i západe.
V druhej polovici 4. storočia sa začínajú tradovať výroky veľkých Otcov. Grécky sa nazývajú apofthegmata. Postupne vznikajú obsiahle zbierky týchto výrokov a stávajú sa veľmi populárnymi. Musíme však zvážiť, že tieto slová boli často vyslovené pre jedného konkrétneho človeka, v konkrétnej situácii a preto sú mnohokrát prehnané či jednostranné. Boli cielené na obrátenie či nápravu jedného človeka.
Jedným zo známych a vyhľadávaných duchovných Otcov bol aj Evagrios Pontský. Mal dar múdrosti a rozlišovania dobra a zla. Zachovali sa nám jeho spisy, ktoré sú väčšinou adresované konkrétnemu žiadateľovi. Niektoré z nich aj uvedieme.
Dnes sa často hovorí spiritualite, duchovnosti. Hovorí sa o duchovnosti spoločnosti, jednotlivých osôb, mníšskych spoločenstiev, rôznych hnutí v cirkvi. Málo kto však pozná spiritualitu Otcov púšte, ktorá vo svojom čase mala mnohých obdivovateľov. Múdrosť, ktorú dostali Otcovia púšte od Boha, je však dedičstvom a pokladom i pre dnešný svet. Len treba, ako hovorí evanjelium, kúpiť pole, a vzácny poklad vykopať. Pre svoj charakter dostala táto duchovnosť názov "spiritualita zdola".
Pre jednoduchšie pochopenie a porovnanie najprv pozrime, akou je spiritualita "zhora". Môžeme ju nazvať aj spiritualita moralizujúcej teológie, ktorá nám stavia pred oči vysoké ideály, ktoré máme dosiahnuť. Napr. nesebecká láska k druhým, vzťahy bez pretvárky, zachovávanie čistoty, zachovávanie zákona, bezchybné správanie a vystupovanie... Táto cesta má samozrejme i svoje pozitíva, najmä pre mladých, ktorí túžia za ideálmi a potrebujú nadšenie pre niečo. Takto sa však človek často príliš stotožní so svojimi ideálmi a potláča svoje slabosti. Jednoducho preto, že nezodpovedajú jeho predstave. To ale môže viesť často k nechuti, únave, depresii, sebaľútosti, vlažnosti, a niekedy až k chorobe. Človek si myslí si, že musí pracovať, modliť sa, a neviem čo ešte, aby ho Boh mal rád. A bolo by mu veľmi užitočné počuť toto slovo: "Nie vy ste si vyvolili Boha, ale Boh si vyvolil vás."
A tak Otcovia púšte rozvíjajú spiritualitu zdola. Je to cesta, ktorá rešpektuje ľudskú slabosť, krehkosť, náchylnosť k hriechu. Preto nezačínajú v nebeských výšinách teológie, ale sami u seba. Ich heslom je: "Poznaj seba!" Pre potvrdenie uvediem výrok (z apoftegmat) Evagria Pontského, ktorý hovorí: "Ak chceš poznať Boha, poznaj najprv sám seba!"
Znova malé porovnanie. Zástancovia spirituality zhora sa často utiekajú k modlitbe a práci pre cirkev len preto, aby sa nejako odlišovali od druhých, patrili do istej skupiny ľudí, mali dobrý pocit, že to a to obetujú Bohu, boli si istí, že sú lepší ako väčšina ostatných. Otcovia púšte však stále hovoria o vášniach, slabostiach, pokore, odpúšťaní, démonoch a zápase s nimi. Vidia totiž svoju slabosť, hriešnosť, vášne a preto sa neporovnávajú s inými. Vedia, že Boh sa za nich obetoval. Aj preto je im zrejme veľmi blízke odporúčať Ježišovu modlitbu: "Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym."
Aj tí, ktorí majú skúsenosť v dnešnej dobe so spoločenstvom, môžu určite potvrdiť, že spoločenstvo rastie tým viac, čím viac jednotlivci svedčia o svojich vášniach a problémoch a samozrejme i o svojich radostiach.
Sv. Benedikt i Izák z Ninive vidia obraz duchovnej cesty v Jakubovom rebríku, po ktorom vystupovali a zostupovali anjeli. Hovoria: "rebrík do nebeskej ríše je skrytý v tvojej duši" alebo "Zostúp k svojim vášniam a tie ťa vyvedú k Bohu." A skutočne výstižné sú Ježišove slová: "Kto sa ponižuje, bude povýšený."
Tento model vystúpenia k Bohu vidia cirkevní Otcovia v živote Ježiša Krista. On najprv zostúpil do podsvetia, až potom vystúpil k Otcovi na nebesia. Aj Otcovia, prv než vystúpia k Bohu, zostupujú do svojho ľudstva. Vedia, že pokorný je ochotný prijať tienisté stránky svojej osoby, svoju pozemskosť, ľudskosť. A chcú sa podobať tomu, ktorý je tichý a pokorný srdcom. Preto veľa hovoria o pokore.
Raz sa Makarios Veľký rozprával s démonom, ktorý ho chcel premôcť, teda priviesť k hriechu. Ale nemohol, a preto bol naň patrične rozzúrený. Abba Makarios sa ho spýtal: "Prečo ma nemôžeš premôcť?" On odpovedal: "Nie je to pre tvoj pôst, lebo ja nikdy nejem, ani pre tvoje bdenie, lebo ja nikdy nespím, ani preto, že bývaš na púšti, lebo ja žijem v pustých miestach. Ale pre tvoju pokoru proti tebe nič nezmôžem."
Abba Pimen hovorí: "Človek potrebuje pokoru pred Bohom, ako dýchanie." Otázka však je ako sa tejto pokore naučiť? Sv. Pavol vo svojom liste hovorí: "...podriaďujte sa jedni druhým,..." a Otcovia ponúkajú toto vysvetlenie: "Byť podriadeným znamená nehľadieť na chyby druhých, ale omnoho viac sa zaoberať vlastnými chybami, a bez prestania prosiť Boha."
Aj neveriaceho človeka vedomie jeho bezmocnosti, choroby, či smrti blízkych robia citlivejším pre Boha. Taký človek je ľahšie osloviteľný, vníma a vie, že potrebuje pomoc a žiaden človek mu ju nie je schopný ponúknuť. Pri ceste spirituality zdola sa staviame do pozície takéhoto človeka. Nestránime sa, skôr sa dobrovoľne vystavujeme priamemu stretnutiu so sebou samým. Nezatvárame si oči pred našimi pádmi, ale ako hovorí Dorotheos z Gazy: "Tvoj pád je tvojim vychovávateľom." Aj na prípade márnotratného syna z Lukášovho evanjelia vidíme, že Boh nás skutočne vychováva cez naše pády. Nehnusíme sa mu, keď sme špinavý, práve vtedy sa nás ešte viac dotýka. Ako hovorí ten istý Dorotheos: "Vo všetkom, čo na nás Boh dopúšťa, nie je nič bez zmyslu."
Otcovia púšte však neostávajú len pri štúdiu svojho ja. Okrem pôstov, bdení, sa venovali celou silou modlitbe. O tom ako hlboko prenikli do modlitby, ako sa spájali so svojim Pánom, svedčia ich výroky.
"Môže existovať niečo lepšie ako vrúcny vzťah k Bohu a život strávený v jeho prítomnosti? Modlitba, ktorá už nieje ničím rozptyľovaná je to najväčšie, čo človek môže dokázať."
"Keď sa skutočne modlíš, naplní ťa hlboký pocit dôvery. Anjeli ťa budú sprevádzať a odhaľovať ti tajomstvo celého stvorenia."
"Bdej teda, aby si počas modlitby nebol závislý na žiadnej svojej predstave, ale aby si zotrvával v tichom kľude. Iba tak Ten, ktorý sa zmilúva nad nevedomými, nejakého bezvýznamného človeka ako si ty navštívi a obdaruje najväčším darom modlitbou."
Ponoriť sa do Božieho svetla, do kontemplácie, zjednotiť sa s Bohom.
Toto je zmyslom duchovného zápasu Otcov púšte. Všetky vášne a slabosti prinášať do Ježišovho svetla, v ktorom sa hoja a kde sa všetky myšlienky na zranenia a dokonca aj na ľudí, ktorí ich spôsobili uzdravujú a mizne otroctvo a psychická závislosť na týchto ľuďoch.
"Chceš sa skutočne modliť? Vzdiaľ sa od vecí tohoto sveta. Tvojim domovom je nebo. Tam máš žiť nielen svojimi slovami, ale anjelskými činmi a stále hlbším poznaním Boha."
Tento výrok by sa nám mohol zdať ako výstižný príklad pre spiritualitu zhora. A tak vidíme, že i Otcovia púšte často používajú výroky, ktoré nám pred oči stavajú vysoké méty. A bez vysokých mét by bolo naše kresťanstvo pohodlné aj bez Ježiša, ktorý ponúka život v moci, vo Svätom Duchu. Stačil by nám krst, ktorým sa zaraďujeme do spoločenstva cirkvi, ale on nás pozýva ku svätosti a dáva nám nádej na spásu a večný život s ním v láske. Ako sa môže snaha o svätosť a túžba po spáse zniesť s ľahostajnosťou a nezáujmom, kapituláciou pred svojimi náchylnosťami?
Aj spiritualita zhora má teda mnoho kladných prvkov a môže poslúžiť hlavne na motiváciu túžby po dokonalosti, svätosti. Podľa Otcov púšte je však cesta k Bohu cestou uzdravenia zranení, uzdravenia pohľadu na blížnych i seba a spoznanie svojej nedokonalosti. To všetko preto, aby sme s takýmto nezakaleným a nedeformovaným pohľadom mohli hľadieť na Boha.
Môžete si povedať: "Toto všetko je pekná teória, ale Ježiš hovorí: »Po ovocí ich poznáte!«" Preto je potrebné vedieť, čo je ovocím spirituality Otcov púšte. Oni sami zažívali toto ovocie či už na sebe, či na iných. A nám sú ich svedectvá na poučenie a zhodnotenie správnosti našej cesty, ak sa vydáme v ich šľapajach (samozrejme, že to neznamená ísť do púšte s nejakou cestovnou kanceláriou).
Evagrios hovorí: "Askéza nestačí, ale rozhodujúca je pokorná miernosť."
"Samotná zdržanlivosť sa podobá pomýlenej panne, pred ktorou boli dvere do svadobných komnát zamknuté, lebo v jej lampe došiel olej."
Ďalej jednému zo svojich žiakov Evagrios píše: "Nezabudni na miernosť a rozvahu, ktoré očisťujú dušu a približujú poznanie Krista."
"Pokorná miernosť je znamením toho, že sme pochopili Krista a nasledovali ho."
Láska a milosrdenstvo sú kritériami pravej spirituality. A tak sa od dávnych mníchov môžeme učiť rozvíjať takú duchovnosť, ktorá zodpovedá duchu Ježiša Krista: "Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom."
Podľa Anselma Grůna: Nebe začína v tobě spracoval Martin Mekel
Prepodobní otcovia, proste Boha za nás hriešnych!
|
|
|
|
Index > Texty > Teologické texty > Spiritualita otcov púšte
(c) www.grkat.net 29.05.2000 andreios