Ernst Christoph Suttner

Východné cirkvi zjednotené s Rímom

        Pomenovanie “zjednotený”* a “únia” môžu byť aplikované na veľmi rôznorodé veci. Vo väčšine pojednaní, ktoré sa týkajú východných cirkví zjednotených s Rímom, zostáva táto skutočnosť nepovšimnutá. Preto sa v religionistických výkladoch o zjednotených cirkvách hovorí veľa “od veci”. Na základe nepríjemných udalostí v dejinách niektorých cirkví a krajín vyčítajú niektorí všetkým úniám nekresťanský uniatizmus, zatiaľ čo iní vidia v snahe o úniu konanie, ktoré vychádza z evanjelia, pretože “unio” znamená “jednota” a neodkladnou povinnosťou cirkvi je dbať o jednotu. Žiaľ, mnohí si mylne myslia, že vždy, keď je snaha o úniu, prípadne keď bola únia už dosiahnutá, sa stane to, čo oni sami spájajú s týmto pojmom.

        1. Yves Congar v spise “Rozhárané kresťanstvo” poznamenáva, že Rím a Konštantínopol boli v prvých storočiach, v ktorých bolo slávených 7 spoločných latinských a gréckych koncilov, v schizme {rozdelení} viac ako 200 rokov. Sporné otázky dali vždy do poriadku prostredníctvom vyjednávania a našli cestu k zjednoteniu.

        2. Keď bola za vlády cisára Justiniána (527 - 565) porazená Vandalská ríša, starala sa armáda o to, aby bola nenicejská cirkev Vandalov zjednotená s vtedajšou latinskou a gréckou katolíckou cirkvou. Aj cisár Maurikios (582 - 602) a Heraklios (610 - 641) využívali pri víťaznom vpáde do oblastí obsadených Peržanmi vojenskú silu, aby prinútili tamojších Sýrčanov a Arménov k zjednoteniu s cirkvou Rímskej ríše.

        3. V španielskej Západogótskej ríši sa na 3. synode v Tolede prostredníctvom slobodnej diskusie zjednotila cirkev gótskej hornej vrstvy, ktorá zostala od dní veľkého misionára biskupa Wulfilu ariánskou, s katolíckou cirkvou rímskych poddaných. Toto bol jediný prípad v cirkevných dejinách, že cirkev po odmietaní teológie ekumenických koncilov, trvajúcom celé storočia, našla cestu k zjednoteniu s katolíckou cirkvou v slobodnej zhode.

        4. Keď križiaci prenikli na Východ, bola pre nich cirkevná jednota rovnako dôležitá ako oslobodenie svätých miest Palestíny. Zdalo sa im, že na dosiahnutie jednoty stačí, keď budú pre latinských a miestnych {domorodých} kresťanov zastávať úrad spoloční biskupi. Niekde si križiaci spočiatku podriadili miestnych gréckych hierarchov, ale čoskoro začali dosadzovať latinských biskupov z vlastných radov, ktorí zastávali úrad aj pre domorodých kresťanov. Keď začali grécki biskupi, ak teda ešte nejakí boli, patriť do spoločnej synody s latinskými a keď sa Gréci začali zúčastňovať na sviatostnom živote latinských katolíkov, mohli považovať úniu už za vytvorenú. Podľa IV. lateránskeho koncilu (1214) by bolo zjednotenie cirkvi skutočne uskutočnené, ak by latiníci všade pôsobili ako biskupi a všetci grécki biskupi by im boli podriadení ako vikárski biskupi. Tento druh zjednotenia sa v dobových textoch nazýval “Reductio Graecorum in oboendientiam” (návratenie Grékov k poslušnosti). V kolóniách Benátskej republiky zostalo po stáročia pri tomto druhu únie.

        5. Na Florentskom koncile bola v roku 1439 vyhlásená únia, v ktorej mali byť latinské a grécke cirkvi a ich biskupi opäť zrovnoprávnené ako za čias siedmych ekumenických koncilov. Avšak k vytvoreniu tejto únie nedošlo.

        S Maronitmi bola vytvorená únia podľa tohoto modelu už dlho pred Florentským koncilom, ešte v čase križiackych výprav. Maroniti žili v Libanone ako kresťanský ostrov v islamskom mori a neboli v spoločenstve so žiadnou inou kresťanskou cirkvou. Križiakom sa nepodarilo rozšíriť svoju moc až do ich vlasti, preto neboli schopní donútiť ich k poslušnosti voči Rímskej cirkvi. Ale Maroniti vytvorili jednotu s Rímom sami od seba. Celé ich spoločenstvo na čele s patriarchom uzavrelo úniou s Rímskou cirkvou a vytrvalo v nej až do dnešného dňa.

        6. V roku 1595 si synoda Kyjevskej metropolie vyprosila úniu s rímskou cirkvou, a to takú úniu, o akú sa usilovali vo Florencii. Kyjevská metropolia patrila vtedy Poľsku a zahŕňala najväčšiu časť východoslovanských osídlených oblastí. V tom čase sa zdalo, že Poľsko sa stane úplne kalvínskym. Biskupi kyjevskej synody chceli skrze úniu dosiahnuť pomoc skúsenej sesterskej latinskej cirkvi pri odvracaní protestantizmu. Úniu, ktorú si vyprosili, chápali ako prijatie sviatostného spoločenstva ich metropolie, ktorá mala zostať autonómnou cirkvou, s latinskou cirkvou, ktorá bola v Poľsku štátnou cirkvou a mala poskytovať partnerskú podporu. Na jej duchovnom spoločenstve s Konštantínopolským, Alexandrijským, Antiochijským, Jeruzalemským a Moskovským patriarchátom to nemalo nič zmeniť. Zo svedectiev biskupov vyplýva, že to považovali za možné, pretože Gréci a Rimania vo Florencii konštatovali, že vo viere latinskej a gréckej cirkvi neexistuje rozdiel.

        Pápež Klement VIII. (1592 - 1605), ktorý 23.12.1595 povolil úniu, mal však o nej inú predstavu, a to sa stalo osudným. Žiadosť Kyjeva o sviatostné spoločenstvo chápal ako prosbu o začlenenie Rusínov do Rímskej cirkvi, pričom by sa podriadili pastierskej starostlivosti pápeža tým istým spôsobom, ako mu podliehajú aj latinské diecézy, pre ktoré je nielen pápežom, ale aj patriarchom. S týmto konceptom únie sa nedala zjednotiť ani autonómia Kyjevskej cirkvi ako samostatnej metropolie, ani ďalšie trvanie jej spoločenstva s cirkvami, ktoré boli s Rímskou cirkvou v schizme.

        Mnohí východní Slovania, ktorí pôvodne podporovali žiadosť o jednotu s Rímskou cirkvou, prešli do opozície voči únii kvôli rozdielu medzi tým, čo žiadali, a tým, čo z toho urobili v Ríme. Keď v 1596 schválila v Breste synoda podmienky únie, ktoré Klement VIII. nariadil, zasadala v tom istom meste zároveň protisynoda, ktorá takto chápanú úniu zavrhla. Kvôli rôznemu chápaniu toho, čo sa zamýšľalo urobiť, vznikol z pokusu o úniu rozkol Kyjevskej metropolie na zjednotených veriacich a na tých, ktorí zostali pravoslávni.

        7. Uskoti, t.j. kresťania byzantskej cirkevnej tradície, prešli z Turecka do Rakúska. Vzhľadom na neustále boje s tureckými potulnými vojskami oceňovali rakúske úrady bojovú udatnosť prisťahovalcov, usídlili ich v pohraničí a tolerovali ich náboženský život, ktorí chceli Uskoti viesť podľa vlastných tradícií so zreteľom na ich miestneho patriarchu v Peći.** Vzniklo nové biskupstvo s centrom v kláštore Marča.

        Majetkové pomery v osídlenej oblasti viedli k úzkym hospodárskym vzťahom biskupov z Marče ku chorvátskej cirkvi. Čoskoro s ňou diecéza v Marči vytvorila duchovné spoločenstvo a jej sprostredkovaním aj spoločenstvo s Rímskou cirkvou. V mnohých svedectvách, i prostredníctvom vyznania viery pri nástupe biskupov do úradu, sa cirkev v Marči preukázala ako zjednotená s katolíkmi. Avšak toto po mnohé storočia ešte neznamenalo rozchod s Pećom. Biskupstvo Marča malo sprvu spoločenstvo aj s pápežom aj s pećským srbským patriarchom.

        8. V 17. storočí mali kalvínske sedmohradské kniežatá v úmysle vytvoriť silný sedmohradský štát s reformovaným štátnym náboženstvom. Usilovali sa viesť východných kresťanov ich krajiny ku kalvinizmu a k osvojeniu si maďarčiny. Rusíni v tej časti Horného Uhorska, ktorá síce podľa vyslanectva susedila so Sedmohradskom, ale tiež s mocenskou oblasťou Habsburgovcov, a preto bola ovplyvňovaná Rakúskom, sa s pomocou rakúskych katolíkov snažili približne v polovici storočia uniknúť tlaku kalvinizácie. Vytvorili sviatostné spoločenstvo s rakúskymi katolíkmi.

        Keď o pár rokov po uzatvorení únie biskup zomrel, zvolila väčšina eparchiálnych klerikov zjednoteného kňaza Petra Parfenija za jeho nástupcu. Sedmohradský biskup sa naproti tomu pokúšal s pomocou menšiny kléru presadiť kandidáta, ktorí sa prikláňal ku kalvinizmu. Iba skutočnosť, že biskup Simion Stefan z Alba Julie (ktorý v žiadnom prípade nebol zjednotený s Rímom) neodkladne vysvätil kandidáta väčšiny,¹ zabezpečila Petrovi Parfenijovi nástup do úradu a to zachránilo úniu.

        Vtedajší prímas Uhorska Juraj Lippay označoval za daných okolností vysviacku zjednoteného biskupa nezjednoteným doslovne ako správnu, prihovoril sa v Ríme za novovysväteného biskupa, aby bol oslobodený od všetkých cirkevných cenzúr a dosvedčil, že svätiaci biskup vedel o zjednotenosti sväteného kandidáta. Svätiaci biskup Simion udal v dokumente o svätení, ktorý vystavil pre Petra Parfenija, výslovne ako dôvod pre svätenie to, že kandidát predložil doklad, z ktorého vyplývalo, že ho prímas uhorských latinských katolíkov poveril duchovnou starostlivosťou Rusínov v Hornom Uhorsku.

        9. Keď sa Rakúsko po veľkom tureckom nebezpečí v 1683 začalo rozpínať na juhovýchod, dostali sa v Sedmohradsku rumunskí kresťania s východnou tradíciou pod rakúsku nadvládu. Jezuitskí pátri, ktorí prišli do Sedmohradska ako poľní duchovní rakúskej armády, obdržali príkaz, aby nadviazali spojenie s Rumunmi a pozvali ich k únii s Rímskou cirkvou. Museli splniť duchovnú a zároveň sociálno-politickú úlohu.

        Ich duchovnou úlohou bolo pohnúť Rumunov k tomu, aby pripravili podmienky pre úniu. Podľa rímskych inštrukcií pre jezuitov spočívali tieto podmienky v súhlase s teologickým dohovorom Florentského koncilu: filioque, ich náuka o očistci a bežné používanie nekvaseného chleba pri slávení eucharistie nemali byť zavrhnuté a výsady rímskej stolice mali byť uznané. Boli kladené iba tieto požiadavky; v ostatných veciach mali vyzývať Rumunov k vernému zachovávaniu východných zvykov.

        Prebratím sociálno-politickej úlohy mali byť jezuiti okrem toho zo svetského hľadiska nápomocní Rumunom aj Habsburgovcom. Rumuni v Sedmohradsku stratili práva, neboli akceptovaní ako národ a ich cirkev nebola uznaná ako náboženstvo krajiny. Pre rod Habsburgovcov bolo problémom, že katolícka cirkev v Sedmohradsku bola bezvýznamná a že väčšina tamojších vplyvných vrstiev a príslušníkov uznaných národov bola protestantská. Preto ponúkla vláda Rumunom pre prípad únie plné práva rakúskych katolíkov.² Doterajšie znevýhodnenie Rumunov malo byť pri uzavretí únie ukončené a katolícka štátna cirkev by sa vďaka početným sedmohradským Rumunom mala stať najväčšou cirkvou krajiny.

        Z viacerých dôvodov mali rozhovory o únii zložitý priebeh. Privilegované stavy Sedmohradska sa vzpierali, pretože videli, že sociálnym vzostupom Rumunov sú ich výsady ohrozené. Vyskytli sa aj cirkevné ťažkosti, pretože kardinál Kollonitz, ktorý mal vo svojom postavení prímasa podniknúť posledný krok, sa nedržal bodov, ktoré boli stanovené v rímskych dokumentoch jezuitských pátrov. Namiesto toho, aby požadoval od rumunského biskupa iba súhlas k dohode Florentského koncilu, ako to bolo naplánované, vyžadoval tridentské vyznanie viery. Okrem toho spochybnil ekleziálnu vážnosť sedmohradskej rumunskej cirkvi a prikročil k opätovnej podmienečnej vysviacke (sub conditione) rumunského biskupa nakloneného únii.

        Opätovná vysviacka odpudila mnohých sedmohradských Rumunov od únie. Tak ako pri Brestskej únii v Poľsko-Litovsku, došlo aj v Sedmohradsku k pravoslávnej opozícii voči únii kvôli rozdielu medzi tým, o čo sa usilovali na začiatku a na konci rokovaní. Rumunská cirkev Sedmohradska sa rozštiepila. Z plánovanej únie celej sedmohradskej cirkvi s Rímom, o ktorú sa jezuiti snažili, sa stalo prijatie biskupa Atanasia a jeho prívržencov do arcidiecézy protireformačne zameraného uhorského prímasa. Netrvalo dlho a sedmohradskí Rumuni, ktorí neboli naklonení únii, vytvorili akúsi proticirkev.

        10. Keď Portugalsko v 16. storočí vybudovalo v “Novom svete” koloniálnu ríšu, narazilo v Južnej Indii a v Etiópii na prastarý domorodý cirkevný život, ktorý sa od základov odlišoval od toho, čo bolo bežné v Európe, pretože nikdy nebol ovplyvňovaný teologickým, liturgickým a cirkevnoprávnym rozvojom latinského Západu. Žiadny portugalský klerik nebol pripravený porozumieť cirkevným zvykom indických Tomášových kresťanov alebo Etiópčanov. Pretože sa nevedelo, že archaické formulácie učenia musia byť chápané v kontexte teologického myslenia, ktoré boli vtedajšiemu západu neznáme, považovali sa za heretické. To, čo nemalo v bohoslužobnom živote západu žiaden ekvivalent, sa vyčítalo ako povera a keď neexistoval v indickom alebo etiópskom dedičstve žiaden vhodný ekvivalent pre nejaký prvok latinského obradu, objavovali sa sťažnosti na jeho nedostatky. Až keď by Portugalci uznali, že okrem západnej tradície môžu v jednej Kristovej cirkvi existovať aj iné tradičné spôsoby ako byť kresťanom, boli by schopní uznať osobitosť cirkvi, ktorú objavili. Avšak toto nebolo pre latinských katolíkov 17. storočia možné. Mysleli si, že svoju vlastnú cirkevnú tradíciu môžu chápať ako mieru pravovernosti a obľúbenosti u Boha pre cirkev na celom svete. Hoci považovali náuku Tomášových kresťanov a Etiópčanov za heretickú a ich cirkevné zvyky za “skazené”, vnímali ich ako “zjednotených” a nechali klerikov z ich radov pôsobiť ako biskupov.

        11. Od polovice 16. storočia došlo v Osmanskej ríši k mnohonásobným spojeniam medzi Rímom a gréckymi cirkvami. Rozšírili sa a viedli k tomu, že jednotliví hierarchovia, teológovia alebo vplyvné osobnosti vytvorili individuálne alebo len pro foro interno (v rozhodnutí, ktoré malo platnosť len pre oblasť svedomia a verejnosti zostalo skryté) úniu s Rímskym stolcom, avšak pro foro externo (na verejnosti) zostali vedúcimi osobnosťami ich doterajšej (s Rímom nezjednotenej) cirkvi. Iní vysokí grécki hodnostári, ktorí sa sami nikdy neprihlásili k únii, povyšovali do vplyvných cirkevných úradov klerikov, o ktorých veľmi dobre vedeli, že sa vyhlásili za zjednotených s Rímom.

        Tieto prípady boli také časté, že ich nemohli odbiť ako bezvýznamné výnimky. Iba preto mohli byť také početné, lebo v Ríme sa ešte stále považovalo za ekleziologicky zastupiteľné, že klerici a veriaci z východu a západu si navzájom poskytovali sviatostné spoločenstvo*** bez toho, aby sa pri tom títo únii naklonení klerici podriadili pastierskej starostlivosti rímskeho biskupa. Vysoko postavení predstavitelia gréckych cirkví pokladali snahy o sviatostné spoločenstvo medzi rozdelenými cirkvami za primerané “prvotiny” na ceste (k jednote). Zjavne sa neobávali (na rozdiel od ich dnešných nasledovníkov), že by to znamenalo rozkol cirkvi, keď niektorí klerici a veriaci uskutočňujú to, čo je možné ešte pred tým, ako by došlo k celkovej únii ich cirkvi s latinskou cirkvou.

        12. Východosýrska cirkev priniesla evanjelium v 6. a 7. storočí a potom opätovne v 13. storočí do Ázie. Čína, Stredná Ázia a Kórea a možno i Japonsko a Indonézia boli evanjelizované.³ Avšak dobyvateľské výpravy mongolského kniežaťa Timura Lenka v 14. storočí znamenali rozklad cirkvi a to, čo potom zostalo z niekedy prekvitajúcej cirkvi, bolo sotva viac ako kmeňové kniežatstvo, v ktorom úrad patriarchu prechádzal vždy zo strýka na synovca.

        Keď sa začala prejavovať nespokojnosť s dedičným preberaním úradu, zhromaždenie duchovných a vplyvných osobností nástojilo na reformách. Zvolilo si novú hlavu cirkvi, ktorá nepochádzala z patriarchovej rodiny. Aby dosiahli jeho vysviacku a dosadenie do úradu, pripomenuli tradičné starosýrske pravidlo, podľa ktorého sa mohli obrátiť na “západných biskupov”, keď bola potrebná pomoc pri riešení určitého problému. Keď voľakedy vzniklo toto pravidlo, žili všetci biskupi, ktorých eparchie ležali západne od východosýrskej cirkvi v Rímskej ríši. Preto sa v tradičnom jazyku Východosýrčanov nazývali aj “biskupi z Ríma”. Zhromaždenie z 1552 zle pochopilo toto pomenovanie a poslalo zvoleného patriarchu do mesta Rím. Zložil tu svoje vyznanie viery a odvtedy bol akceptovaný so svojou cirkvou ako zjednotený, bol vysvätený na patriarchu a dosadený do úradu.⁴

        V tomto čase neboli v Moskve, kde v 1552 zasadalo zhromaždenie, ani inde v Mezopotámii západní misionári, ktorí by mohli zapracovať na únii. V Ríme si taktiež neboli na čistom o skutočných pomeroch vo vlasti kandidáta. Nevedelo sa, že trón patriarchu nebol vôbec uprázdnený. Preto sa tiež netušilo, že dobre myslená pomoc, ktorá bola poskytnutá východosýrskej cirkvi, viedla v skutočnosti nevyhnutne k jej rozštiepeniu na dva patriarcháty.

        13. V 18. storočí nastal výrazný obrat. Jednotliví teológovia - medzi nimi aj Klement VIII. a kardinál Kollonitz, ktorí povolili Rusínom resp. sedmohradským Rumunom úniu, mali už predtým skutočne negatívnu mienku o všetkých “heretikoch a schizmatikoch”. Ale cirkvi ako celok zostali presvedčené, že aj schizmatici patria do svätej cirkvi. Obidve strany si mysleli, že ich vlastné spoločenstvo zachováva cirkevnú čistotu, kým tá druhá strana poškvrnila svätú pravdu resp. cirkevné tradície pozemskými nedostatkami. Preto sa od nej požadovalo, aby odstránila všetky chyby, aby bola hodná znovuzjednotenia. Avšak aj to “poškvrnené” spoločenstvo bolo uznávané ako Kristova cirkev; nespochybňovalo sa, že aj ono vedie svojich veriacich k večnej spáse.

        Ale v prvej tretine 18. storočia sa na katolíckej strane presadil názor, že ku Kristovej cirkvi nemôže patriť ten, kto nestojí pod správou Petrovho nasledovníka. Pochybovalo sa, či sú biskupi a kňazi, ktorí nepatria k Petrovmu stádu, splnomocnení k legitímnemu vysluhovaniu svätých sviatostí.⁵ Katolíci, ktorí sa hlásili k novému ponímaniu, považovali všetkých kresťanov, ktorí sa od nich oddelili, za stratené ovce, ktoré mali byť “privedené naspäť domov”, aby dosiahli večnú spásu. Prepukla horlivosť pri obracaní a všade, kde existovali orientálne cirkvi, snažili sa katolícki misionári vytvoriť okrem toho aj zjednotenú cirkev s tými istými zvykmi, aby povzbudili veriacich k prestupu na katolícku vieru - čiže podľa nich k zaisteniu si večnej spásy. Množstvo zjednotených cirkví nadobudlo v tomto čase charakter, vďaka ktorému im sesterské východné cirkvi nie neprávom vyčítali, že stoja v službách prozelytizmu. Keďže v Grécku nemá spoločenstvo zjednotených katolíkov svoj pôvod v uzavretí únie, ale vzniklo skrze “obrátenia”, ktoré napokon vyvrcholili vo vysviacke biskupa pre konvertitov, je prirodzené, že práve grécka strana najviac vyčítala, že únia znamená prozelytizmus. Je smutné, že v katolíckej cirkvi existovalo také chápanie, ktoré toto umožnilo. Avšak, aby bolo zadosťučinené spravodlivosti, treba uznať, že misionári pri presviedčaní východných veriacich počúvali svoje svedomie.

        Pravoslávna cirkev bola dotknutá spochybnením svojej cirkevnosti,**** ktoré bolo základom nového vystupovania katolíkov. Vo svojej reakcii išli grécki patriarchovia dokonca ešte ďalej. V 1775 vyhlásili sviatostné obrady katolíckej cirkvi za neplatné a katolíkov za nepokrstených. Tým sa pravoslávie začalo považovať za jedinú cirkev prinášajúce blaženosť a bojové línie sa ešte viac zatvrdili. Pravoslávne cirkvi síce neboli v nasledovnom čase schopné prinútiť väčší počet latinských katolíkov, aby sa stali zjednotenými s pravoslávnou cirkvou západného obradu.⁶ Avšak v 19. a 20. storočí sa snahy o privedenie uniátov {zjednotených} späť do pravoslávnej cirkvi stali početnými a účinnými a na mnohých miestach získali pravoslávni emigranti spomedzi katolíkov a protestantov nezanedbateľný počet konvertitov.

        Právo uniátskych katolíckych cirkví na existenciu bolo zo strany pravoslávnych prvýkrát záväzne uznané v Balmandskom vyhlásení pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg: “Čo sa týka katolíckych východných cirkví, je jasné, že majú ako súčasť katolíckeho spoločenstva právo existovať a jednať tak, ako to zodpovedá duchovným potrebám ich veriacich.” (čl. 3) Plný súhlas všetkých pravoslávnych cirkví s týmto vyhlásením ešte samozrejme chýba.

        14. Stalo sa zvykom hovoriť o uniátoch iba vtedy, keď si títo pri zjednotení s inou cirkvou ponechali dedičstvo ich predošlého cirkevného spoločenstva a tak sa odlišovali v zbožnosti od väčšiny svojich nových bratov vo viere. Oveľa častejšie sa však východní i západní kresťania vzdali svojho cirkevného dedičstva a prijali dedičstvo spoločenstva, ku ktorému sa pripojili. Potomkovia vrástli potom do úplne nového spoločenstva a na rozdiel od situácie pri vzniku uniátskej {zjednotenej} cirkvi upadli tieto prestupy do zabudnutia.

        V istom období boli takéto prestupy dosť početné, takže by sa mohli dať porovnať s uzavretím únie. Grécki patriarchovia vytvorili po dobytí Konštantínopolu zvláštny obrad prijatia, aby latinským veriacim uľahčili pripojenie sa k ich cirkvi. Boli úspešní, pretože v príslušných krajinách katolíci vymizli. Keď boli Chorváti počas osmanskej nadvlády bez duchovných pastierov, ujali sa ich srbskí biskupi. Tak mnohí z nich prešli do pravoslávnej cirkvi a k Srbom. Terajší latinský patriarchát Jeruzalema sa svojím pôvodom úplne podobá uniátskej cirkvi, pretože všetci jeho domorodí veriaci pochádzajú z niekdajších veriacich východnej cirkvi.

        Tak je napísané v článku 2 Balamandského vyhlásenia pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg. Čo je uniatizmus? A ktorá metóda hľadania jednoty má byť uznaná ako zodpovedajúca spoločnej tradícii našich cirkví?

        Ako sme videli, vyskytli sa v tej epoche, ktorá bola pravoslávnymi a katolíkmi potvrdená ako obdobie spoločenstva, dlhé periódy schizmy. Tieto boli usporiadané v synodálnych procesoch, pri ktorých mohli obidve strany ako rovnocenní partneri prísť s tým, čo sa im zdalo dôležité. Spoločne sa hľadali riešenia sporných otázok a keď bolo ich úsilie úspešné, bola vyhlásená zhoda {zjednotenie}.***** Niektoré zjednotenia, o ktorých bola reč vyššie, sa dosiahli takýmto spôsobom. V niektorých prípadoch sa tiež chcelo postupovať takýmto spôsobom, avšak v priebehu jednaní bolo nanútené iné ponímanie.

        V iných prípadoch, keď bola jedna strana z vojenských, kultúrnych alebo iných sociálnych dôvodov “priebojnejšia” ako tá druhá, bola druhá strana “navrátená späť k poslušnosti”. Vandalom, Sýrčanom a Arménom nariadila cirkev vtedy ešte zjednotenej Rímskej ríše, keď cisár víťazil, jednoducho a bez rozhovorov teologický spôsob vyjadrovania svojich koncilov a v neskoršom čase cirkev Západu vystupovala {konala} presvedčená o “praestantia ritus latini” (prednostnom postavení latinského obradu).

        Hlavný dokument pre “praestantiu” «je konštitúcia “Etsi pastoralis” (Benedikta XIV.) z 26. mája 1742... V nej pápež zdôvodňuje praestantiu poukázaním na fakt, že latinský obrad je obradom svätej rímskej cirkvi, matky a učiteľky všetkých cirkví.... Keďže grécke obrady vznikli bez sústavnej kontroly (Svätého stolca) a počas schizmy sa celkovo vymanili spod kontroly Ríma, prejavoval voči nim Benedikt XIV. ako aj mnohí jeho predchodcovia určitú nedôveru a sklon objavovať v nich nebezpečnosť, nevhodnosť, skazenosť a škodlivosť. V konštitúcii “Allatae sunt” pápež hovorí: “Kedykoľvek musel Apoštolský stolec konštatovať, že do orientálnych cirkví prenikol nebezpečný alebo nevhodný rítus, odsúdil ho, zamietol a zakázal jeho používanie... Svätý stolec nikdy neprestal zakazovať Grékom jednotlivé obrady, aj keď boli už dlho používané, kedykoľvek zistil, že sú, alebo môžu byť zlé alebo škodlivé.” Prednostné postavenie (praestantia) latinského obradu (hlásané Benediktom XIV.) neznamená teda len čestnú prednosť, ale niečo skutočne lepšie a znamenitejšie.»⁷ Následkom toho sa z uniatských cirkví stávali spoločenstvá, pre ktoré bolo dôležitejšie horlivo napodobňovať rímsko-latinské zvyky, ako si zachovať samostatnosť.

        Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že takýto postoj robí katolícky a apoštolský charakter cirkvi otáznym. V dekréte o ekumenizme, článok 17, sa v súvislosti s autentickými (čiže Rímom nekontrolovanými) východnými tradíciami píše: “Tento svätý koncil vyhlasuje, že celé toto duchovné a liturgické, disciplinárne a teologické dedičstvo… patrí k plnej katolicite a apoštolskosti cirkvi.” Na konci vyjadruje svoju vďačnosť za to, že zjednotené cirkvi napriek mnohým rímskym útlakom, ktorými boli prinucované k prispôsobeniu sa latinskému dedičstvu, nechali v katolíckej cirkvi aspoň nejaké miesto pre rôznorodosť, ktorá musí byť zo strany ekleziológie požadovaná: “(Svätý koncil) vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo zachovávajú, ktorí si ho želajú žiť plnšie a čistejšie, už žijú teraz v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície.” Avšak kvôli uniatským obmedzeniam, ktoré boli uniátom {zjednoteným} nanútené, im musel koncil v Dekréte pre východné katolícke cirkvi (Orientalium ecclesiarum) čl. 6 prikázať: “Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností doby alebo niektorých osôb (od svojich východných zvykov), nech sa usilujú vrátiť k tradíciám svojich otcov.”

        Keď začali rozdelené cirkvi najnovšie viesť oficiálne teologické dialógy, vrátili sa k metóde hľadania jednoty, ktorá zodpovedá tradícii z doby, keď žili v jednote. Uniatizmus bude prekonaný, keď bude všeobecne uznané a uvedené do praxe cirkevného života to, čo vyjadril pápež Ján Pavol II. počas svojej návštevy Poľska od 1. do 9. júna 1991 v katedrále v Bialystoku: “Dialóg pravdy, úprimnosti a lásky je jedinou cestou k plnej jednote. Je darom od Boha, nenahraditeľným prostriedkom na ceste k zmiereniu.”

¹     Odkaz na použitú literatúru o tejto biskupskej vysviacke a o reakcii uhorského prímasa porovnaj v Suttner: Die rumänische Orthodoxie des 16. und 17. Jahrhunderts in Auseinandersetzung mit der Reformation. In: Kirche im Osten 25 (1982), s. 64 - 120 (najmä s. 84 - 86).

²     Štátne cirkevníctvo 16. a 17. storočia malo za následok, že príslušnosť k vierovyznaniu znamenala udelenie, resp. odopretie občianskych práv. Zamietnutie alebo prijatie východných kresťanov vládnucou cirkvou ovplyvnilo preto nielen ich náboženský život, ale aj ich práva v Habsburskej ríši. Je jasné, že to nemožno posudzovať kritériami, ktoré sú dnes s ohľadom na náboženskú slobodu považované za správne.

³     Porovnaj odsek “Nestoriánska cirkev” v B. Spuler: Die morgenländischen Kirchen, Leiden/Köln 1964, s. 2 - 51 (s ďalšími údajmi o literatúre); B. Willeke: Kirche und Gesselschaft im mittelalterlichen China. In: Wegzeichen (slávnostný zborník Biedermann), Würzburg 1971, s. 263 - 282; B. Dupuy: Essai d’histoire de l’Eglise «assyrienne». In: Istina 35 (1990), s. 159 - 170.

⁴     Porovnaj W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 77 - 80; A. Lampart: Ein Martyrer der Union mit Rom, Einsiedeln 1966.

⁵     V encyklikách “Mystici corporis” a “Humani generis” Pia XII. je toto chápanie formulované najostrejšie, ako sa kedy vyskytlo v úradnom dokumente katolíckej cirkvi; II. vatikánsky koncil túto formuláciu znovu jednoznačne zamietol. Porovnaj E. Ch. Suttner: Das wechselvolle Verhältnis zwischen den Kirchen des Ostens und des Westens im Lauf der Kirchengeschichte, Würzburg 1996, s. 89 - 105.

⁶     Porovnaj A. van Bunnen: L’Ortodoxie de rite occidental en Europe et aux États-Unis. In: Irénikon 54 (1981), s. 53 - 61; 211 - 221; 331 - 350.

⁷     W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 211n.

Gréckokatolíci na Slovensku

Index > Texty > Teologické texty > Východné cirkvi zjednotené s Rímom

(c) www.grkat.net   07.07.2000 andreios

história gréckokatolíkov a gréckokatolíckej cirkvi, resp. gréckokatolíckych cirkví a východných katolíckych dejiny uniat vývoj únie únií uniátov a unionizmus uniátskych gréckokatolíci a predstavy o jednote cirkvi v rímskokatolíckej o histórii východní katolíci communio zjednotenie dejiny obnovenie jednoty a nejednoty ekumenizmus kedysi rímskokatolíci jednota s rímskokatolíckou cirkvou