ENCYKLIKA RÍMSKEHO PÁPEŽA JÁNA PAVLA II.

ÚVOD
I. kapitola: EKUMENICKÉ ÚSILIE KATOLÍCKEJ CIRKVI
II. kapitola: OVOCIE DIALÓGU
III. kapitola: QUANTA EST NOBIS VIA? (Aká dlhá je cesta, ktorá je ešte pred nami?)
POVZBUDENIE
POZNÁMKY

1. Ut unum sint! Výzva na jednotu kresťanov, ktorú predniesol Druhý vatikánsky koncil s takým dôrazom, nachádza v srdciach veriacich stále silnejšiu odozvu, zvlášť keď sa blížime k roku 2000, ktorý bude svätým jubilejným rokom na pamiatku vtelenia Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, aby zachránil človeka.

Odvážne svedectvo mnohých mučeníkov nášho storočia, patriacich aj k iným cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, dáva koncilovej výzve novú silu a upamätúva nás na povinnosť túto výzvu prijať a premeniť na činy. Zjednotení v šľachetnom odovzdaní svojho života pre Božie kráľovstvo sú títo naši bratia a sestry najvýznamnejším dôkazom, že pri úplnom odovzdaní sa veci evanjelia môže byť každý prvok rozdelenia zvládnutý a prekonaný.

Kristus volá všetkých svojich učeníkov k jednote. Je mojím vrúcnym želaním túto výzvu dnes obnoviť a s rozhodnosťou ju zase predostrieť, pričom pripomínam, čo som na Veľký piatok v roku 1994 zdôraznil na záver meditácie krížovej cesty v Koloseu v Ríme, ktorú viedol náš vážený brat ekumenický patriarcha Bartolomej z Carihradu. Pri tej príležitosti som povedal, že tí, ktorí veria v Krista a sú navzájom spojení dlhým radom mučeníkov, nemôžu ostať rozdelení. Ak chcú skutočne a účinne bojovať proti snahe sveta znehodnotiť tajomstvo vykúpenia, musia spoločne vyznať tú istú pravdu o kríži.¹ Kríž! Protikresťanské hnutie si vytýčilo za cieľ zničiť hodnotu kríža, pozbaviť ho jeho významu popretím toho, že človek má v ňom korene svojho nového života; tvrdiac, že kríž nemôže živiť ani výhľady, ani nádeje: uvádza sa, že človek je len pozemský tvor, ktorý má žiť tak, ako keby Boh nejestvoval.

2. Nikomu nie je skrytá výzva, ktorá všetko toto stavia pred veriacich. Nemôžu ju neprijať. Ako by mohli naozaj odmietnuť podniknúť všetko, čo je v ich moci, aby s Božou pomocou strhli múry rozdelenia a nedôvery, aby prekonali prekážky a predsudky, ktoré prekážajú ohlasovaniu evanjelia o spáse prostredníctvom kríža Ježiša, jediného Vykupiteľa človeka, každého človeka? Ďakujem Pánovi, že nás k tomuto priviedol, aby sme sa vydali na cestu jednoty a spoločenstva medzi kresťanmi. Na cestu, ktorá je síce ťažká, ale taká radostná. Medzikonfesijné dialógy na teologickej úrovni priniesli pozitívne a hmatateľné výsledky: to povzbudzuje k ďalšiemu úsiliu.

Ale okrem divergencií v náučných mienkach, ktoré treba riešiť, nemôžu kresťania zmenšiť ťarchu prastarých z minulosti zdenených falošných interpretácií, vzájomnej nedôvery a predsudkov. Táto situácia je často sťažená nezáujmom, ľahostajnosťou a nedostatočným vzájomným poznaním. Angažovanie sa pre ekuménu sa preto musí oprieť o obrátenie sŕdc a modlitbu, čo privedie k nutnému očisteniu dejinnej pamäti. Milosťou Svätého Ducha učeníci Pánovi, oduševnení láskou, sú vyzvaní na odvahu za pravdu a na úprimnú vôľu vzájomne si odpustiť a zmieriť sa, znovu spoločne preskúmať ich bolestnú minulosť a tie rany, ktoré, bohužiaľ, ešte aj dnes vyvoláva. Silou evanjelia, vždy mladou, sú pozvaní navzájom úprimne a celkom objektívne priznať spáchané omyly, ako aj sprievodné javy, ktoré stali na počiatku nešťastných rozdelení. Na to je potrebný pokojný a jasný, voči pravde zaviazaný a božským milosrdenstvom oživený pohľad, ktorý je v stave oslobodiť ducha a v každom vzbudiť novú pohotovosť voči ohlasovaniu evanjelia všetkým ľuďom a národom.

3. S Druhým vatikánskym koncilom sa katolícka cirkev nezvratne zaviazala nastúpiť cestu hľadania ekumény, a tak načúvať Duchu Pánovmu, ktorý nás učí pozorne čítať "znaky čias". Skúsenosti, ktoré prinieslo hľadanie jednoty v týchto rokoch a ďalej prináša, osvetľujú ešte hlbšie jej identitu a poslanie v dejinách. Katolícka cirkev vidí slabosti svojich synov a dcér a vyznáva ich vo vedomí, že ich hriechy taktiež predstavujú nevernosť a prekážky pri uskutočňovaní plánu Vykupiteľa. Pretože sa cíti neprestajne vyzývaná na obnovu podľa evanjelia, neprestáva robiť pokánie. Súčasne však poznáva a chváli ešte viac Pánovu moc, ktorý ju zahrnul darom svätosti, priťahuje ju k sebe a pripája ju k svojmu utrpeniu a zmŕtvychvstaniu.

Vedomá si mnohorakých zákrut svojich dejín, cirkev sa zasadzuje za oslobodenie sa od každého čisto ľudského postoja, aby prežívala v celej svojej hĺbke zákon blahoslavenstiev z evanjelia. Keďže si je vedomá toho, že pravda sa presadzuje "jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne"², neusiluje sa pre seba o nič iné, iba o slobodu zvestovať evanjelium. Naozaj jej autorita sa preveruje v službe pravde a láske.

Ja sám by som chcel podporiť každý užitočný krok, aby svedectvo celého katolíckeho spoločenstva mohlo byť chápané v celej svojej čistote a dôslednosti, predovšetkým s pohľadom na cieľ, ktorý cirkev očakáva na prahu nového tisícročia, mimoriadneho okamihu, vzhľadom na ktorý prosí Pána, aby rástla jednota medzi všetkými kresťanmi až po dosiahnutie plného spoločenstva.³ Tento ušľachtilý cieľ má na zreteli aj táto encyklika, ktorá svojím predovšetkým pastoračným charakterom chce prispieť k tomu, aby podporila námahu všetkých, ktorí sú činní vo veci jednoty.

4. Toto je jasná povinnosť rímskeho biskupa ako nástupcu apoštola Petra. Ja ju plním s hlbokým presvedčením, že počúvam Pána s plným vedomím mojej ľudskej slabosti. Pretože aj keď Kristus zveril Petrovi toto zvláštne poslanie v cirkvi a poveril ho, aby posilňoval bratov, zároveň mu dal poznať jeho ľudskú slabosť a zvláštnu potrebu jeho obrátenia: "A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov" (Lk 22,32). Práve v ľudskej slabosti Petra je úplne zjavné, že pápež celkom závisí od milosti a Pánovej modlitby, aby mohol splniť tento zvláštny úrad v cirkvi: "Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera" (Lk 22,32). Obrátenie Petra a jeho nástupcov sa opiera o modlitbu samotného Vykupiteľa a cirkev sa stále podieľa na tejto prosebnej modlitbe. V našej, Druhým vatikánskym koncilom ovplyvnenej ekumenickej epoche sa poslanie rímskeho biskupa zameriava na to, aby sa pripomenula potreba plného spoločenstva Kristových učeníkov.

Rímsky biskup sa sám osobne musí vrelo stotožniť s Kristovou modlitbou za obrátenie, ktoré je pre "Petrovu" službu bratom nutné. Zo srdca žiadam, aby sa k tejto modlitbe pripojili všetci veriaci katolíckej cirkvi a všetci kresťania. Nech sa všetci spolu so mnou modlia za toto obrátenie.

Vieme, že cirkev pri svojej pozemskej púti trpela a bude trpieť protivenstvami a prenasledovaním. Avšak nádej, ktorá je cirkvi oporou, je neochvejná, rovnako ako je nezničiteľná radosť, ktorá z tejto nádeje vyplýva. Pevnou a večnou skalou, na ktorej je cirkev založená, je totiž Ježiš Kristus, jej Pán.

5. Ekumenické úsilie, ktoré na zjednotenie všetkých vynakladá katolícka cirkev spoločne so všetkými Kristovými učeníkmi, vychádza z Božieho plánu, "cirkev totiž nie je skutočnosť uzavretá do seba, ale neustále otvorená misijnej a ekumenickej dynamike, pretože je vyslaná do sveta, aby hlásala a vydávala svedectvo, uskutočňovala a šírila tajomstvo spoločenstva, ktorým je utváraná: zhromaždiť všetkých a všetko v Kristovi: aby bola pre všetkých neodlučiteľnou sviatosťou jednoty".⁴

Už v Starom zákone prorok Ezechiel v súvislosti s vtedajšou situáciou božieho ľudu používa prostý symbol dvoch kusov dreva, najprv oddelených, potom spojených do jedného kusa, čím vyjadruje Božiu vôľu "zhromaždiť zo všetkých strán" členov svojho rozptýleného národa: "Budú mojím ľudom, ja však budem ich Bohom. Vtedy budú vedieť národy, že ja som Pán, ktorý posväcuje Izrael" (porov. 37,16-28). Jánovo evanjelium za vtedajšej situácie Božieho ľudu vidí v Ježišovej smrti dôvod jednoty Božích detí: "Má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti" (11,51-52). Preto tiež List Efezanom vysvetľuje: "Zbúral medzi nimi múr rozdelenia ...v jednom tele skrz kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo" (2,14-16), z toho, čo bolo rozdelené, vytvoril jednotu.

6. Zjednotenie všetkého rozptýleného ľudstva je Božia vôľa. To je dôvod, prečo Boh poslal svojho Syna, aby nám svojou smrťou a vzkriesením daroval svojho Ducha lásky. V predvečer svojej obety na kríži Ježiš sám prosí Otca za svojich učeníkov, za všetkých, ktorí veria v neho, aby všetci boli jedno, jedno živé spoločenstvo. Z toho nevyplýva len povinnosť, ale aj zodpovednosť, ktorú pred Bohom a jeho plánom nesú tí, ktorí sa krstom majú stať Kristovým telom, teda telom, v ktorom sa má plne uskutočniť zmierenie a spoločenstvo. Ako môžeme zostať rozdelení, keď sme boli krstom "ponorení" do smrti Pána, to znamená do samotného aktu, ktorým Boh prostredníctvom svojho Syna rozboril steny rozdelenia? "Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu."⁵

7. "No Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnym, začal v ostatnom čase v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha skrúšenosti a túžbu po jednote. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. I medzi našimi oddelenými bratmi vzniklo pod vplyvom minulosti Ducha svätého čím ďalej, tým viac sa vzmáhajúce hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Na tomto hnutí za jednotu, ktoré sa menuje ekumenickým hnutím, sa zúčastňujú tí, čo vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen jednotlivci ako takí, ale aj združení v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré títo jednotlivci nazývajú cirkvou svojou a Božou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľne Božej cirkvi, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu, a tak sa spasil na Božiu slávu."⁶

8. Toto vyhlásenie dekrétu Unitatis redintegratio sa musí chápať v súhrnných súvislostiach celého učenia koncilu. Druhý vatikánsky koncil vyjadruje rozhodnutie cirkvi vziať na seba ekumenickú úlohu na prospech jednoty kresťanov a presadzovať ju s presvedčením a rozhodnosťou: "... tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znaky čias a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti."⁷

Unitatis redintegratio poukazuje na katolícke princípy ekumenizmu, predovšetkým v nadväznosti na učenie o cirkvi, obsiahnuté v konštitúcii Lumen gentium v kapitole o Božom ľude.⁸ Súčasne má na pamäti vyjadrenie koncilovej deklarácie Dignitatis humanae o náboženskej slobode.⁹

Katolícka cirkev s nádejou prijíma ekumenické úsilie za svoje, ako imperatív kresťanského svedomia, osvieteného vierou a vedeného láskou. I tu možno použiť slová svätého Pavla adresované prvým kresťanom Ríma: "Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého" (Rim 5,5); preto nás naša "nádej nezahanbuje" (Rim 5,5). Je to práve nádej na jednotu, ktorá nachádza svoj božský prameň v trinitárnej jednote Otca, Syna a Ducha Svätého.

9. Ježiš sám sa v hodine svojho utrpenia modlil, aby "všetci boli jedno" (Jn 17,21). Táto jednota, ktorú Pán daroval svojej cirkvi a v ktorej chce objať všetkých, nie je niečím vedľajším, ale samotným stredobodom jeho činnosti. Nemožno ju stavať na úroveň druhoradého prívlastku spoločenstva jeho učeníkov. Patrí viac-menej k vlastnej podstate tohto spoločenstva. Boh chce cirkev, pretože chce jednotu a v jednote sa plne prejavuje hĺbka jeho agapé.

Táto jednota, daná Duchom Svätým, nespočíva len v zhromažďovaní sa osôb, ktoré sa sčítavajú čo do počtu. Je to jednota utváraná putami vierovyznania, sviatostí, hierarchického vedenia a spoločenstva.¹⁰ Veriaci sú jedno, pretože v Duchu sú v spoločenstve Syna a v ňom sa nachádzajú v jeho spoločenstve s Otcom: Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho synom Ježišom Kristom" (1Jn 1,3). Pre katolícku cirkev teda spoločenstvo kresťanov nie je nič iné ako prejav milosti, ktorou ich Boh robí účastníkmi svojho vlastného spoločenstva a tým je jeho večný život. Kristove slová "aby všetci boli jedno" sú teda modlitbou k Otcovi, aby sa jeho plán plne uskutočnil, aby sa všetkým stalo známe, "aký je plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril" (Ef 3,9). Veriť v Krista znamená chcieť jednotu; chcieť jednotu znamená chcieť cirkev; chcieť cirkev znamená chcieť spoločenstvo milosti, ktoré od večnosti zodpovedá Otcovmu plánu. To je teda význam Kristovej modlitby: "Ut unum sint."

10. V súčasnej situácii rozdelenia kresťanov a nádejného hľadania plného spoločenstva veriaci katolíci preciťujú hlboko napomínanie Pána cirkvi. Druhý vatikánsky koncil posilnil ich úsilie jasnou predstavou cirkvi, otvorenej všetkým cirkevným hodnotám aj iných kresťanov. Veriaci katolíci pristupujú k ekumenickej problematike v duchu viery.

Koncil vyhlásil, že "Kristova cirkev je sprítomnená v katolíckej cirkvi, ktorú riadi Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním", a súčasne uznáva, že "aj mimo jej štruktúry možno nájsť mnohotvárne prvky posvätenia a pravdy, ktoré ako dary vlastné Kristovej cirkvi nabádajú na katolícku jednotu".¹¹

"A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej cirkvi."¹²

11. Katolícka cirkev týmto potvrdzuje, že po dve tisícročia jej dejín bola zachovaná jednota všetkých hodnôt, ktoré Boh chce udeliť svojej cirkvi, a to napriek často ťažkým krízam, ktoré ňou otriasali, napriek nedostatočnej vernosti niektorých jej predstaviteľov a napriek chybám, do ktorých upadajú každodenne jej členovia. Katolícka cirkev vie, že vďaka podpore, ktorú je poskytuje Duch Svätý, nemôžu slabosti, priemernosti, hriechy a niekedy aj zrady niektorých jej synov a dcér zničiť to, čo jej Boh vlial pre Boží plán milostí. Ani "pekelné brány ju nepremôžu" (Mt 16,18). Katolícka cirkev však nezabúda, že mnohí v jej radoch kalia Boží plán. Keď dekrét o ekumenizme pripomína rozdelenie kresťanov, vie veľmi dobre o "vine ľudí z jednej i druhej strany"¹³ a uznáva, že zodpovednosť nemôže byť zvaľovaná výlučne na tých "druhých". Vďaka Božej milosti však nebolo zničené to, čo patrí k štruktúre Kristovej cirkvi, ani pretrvávajúce spoločenstvo s ostatnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Prvky posvätenia a pravdy, ktoré sú v ostatných kresťanských spoločenstvách v rôznej miere prítomné, vytvárajú v skutočnosti ten objektívny základ jestvujúceho, i keď nedokonalého spoločenstva medzi týmito cirkevnými spoločenstvami a katolíckou cirkvou. Rovnakou mierou, akou sa tieto prvky nachádzajú v ostatných kresťanských spoločenstvách, je v nich účinne prítomná jediná Kristova cirkev. Z tohto dôvodu hovorí Druhý vatikánsky koncil o určitom, i keď nedokonalom spoločenstve. Konštitúcia Lumen gentium zdôrazňuje, že katolícka cirkev "vie, že je z mnohých dôvodov spojená"¹⁴ s týmito spoločenstvami určitým pravým putom v Duchu Svätom.

12. Tá istá konštitúcia podrobne objasňuje "prvky posvätenia a pravdy", ktoré sa v rôznej miere nachádzajú a pôsobia za viditeľnými hranicami katolíckej cirkvi: "Mnohí totiž majú v úcte Sväté písmo ako smernicu viery a života a prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha, Otca všemohúceho, i v Krista, Božieho Syna a Spasiteľa, prijímajú znamenie krstu, ktorý ich spája s Kristom; dokonca uznávajú a prijímajú aj iné sviatosti vo svojich vlastných cirkvách a cirkevných spoločenstvách. Niektoré z nich majú zriadený aj episkopát, slávia svätú Eucharistiu a uctievajú panenskú Bohorodičku. K tomu pristupuje spoločenstvo v modlitbe a iných duchovných dobrodeniach; dokonca i pravé spojenie v Duchu Svätom, pretože on svojou posväcujúcou silou, svojimi darmi a milosťami pôsobí tiež v nich a niektorých posilnil až na preliatie krvi. Tak Duch vzbudzuje túžbu a úsilie vo všetkých Kristových učeníkoch, aby sa pokojne, spôsobom Kristom ustanoveným zjednotili v jednom stáde pod jedným pastierom."¹⁵

Vo vzťahu k ortodoxným cirkvám koncilový dekrét o ekumenizme vyhlásil osobitne, že "slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje sa a vzrastá Božia cirkev".¹⁶ To všetko uznávať je požiadavkou pravdy.

13. Ten istý dokument podáva triezvy pohľad na doktrinálne dôsledky tejto situácie. V súvislosti s členmi týchto spoločenstiev vyhlasuje: "No i napriek tomu sú v krste ospravedlnení skrz vieru a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánu."¹⁷

S ohľadom na mnohostranné dobrodenia, ktoré sú v týchto ostatných cirkvách a cirkevných spoločenstvách, tento dekrét dodáva: "Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a k nemu aj vedú, právom patria jedinej Kristovej cirkvi. U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti rozličným spôsobom, podľa rozmanitého rozpoloženia jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. A teda treba ich pokladať za schopné umožňovať prístup do spoločenstva spásy."¹⁸

Toto sú nesmierne významné texty o ekumenizme. Za hranicami katolíckeho spoločenstva teda nie je cirkevná prázdnota. Mnohé a významné (eximia) prvky, patriace v katolíckej cirkvi k plnosti prostriedkov spásy a darov milosti, ktoré cirkev robia cirkvou, nachádzajú sa aj v iných kresťanských spoločenstvách.

14. Všetky tieto prvky nosia v sebe pokyn jednoty, v ktorej majú nájsť svoje naplnenie. Nejde teda o sčítanie všetkého bohatstva roztrúseného v jednotlivých kresťanských spoločenstvách s cieľom dosiahnuť takú cirkev, akú by si Boh prial do budúcnosti. Podľa slávnej tradície, potvrdenej východnými a západnými cirkevnými Otcami, katolícka cirkev verí, že Boh už udalosťou Turíc zjavil svoju cirkev v jej eschatologickej skutočnosti, ktorú pripravoval "od dôb spravodlivého Ábela".¹⁹ Je už teda danosťou. Z tohto dôvodu sa nachádzame už v konečnej fáze. Prvky tejto danej cirkvi už existujú v plnosti v katolíckej cirkvi a ešte nie celkom v plnosti v iných spoločenstvách,²⁰ v ktorých sa niektoré aspekty kresťanského tajomstva prejavujú niekedy ešte účinnejšie. Úmyslom ekumenizmu je práve prehlbovať jestvujúce čiastočné spoločenstvo kresťanov až po dosiahnutie plného spoločenstva v pravde a láske.

15. Druhý vatikánsky koncil od počiatkov a od imperatívu kresťanského svedomia až po uskutočňovanie ekumenickej cesty jednoty zdôrazňuje predovšetkým potrebu obrátenia srdca. Mesiášska zvesť "naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo" a nasledujúca výzva "kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,15), ktorými Ježiš začína svoje poslanie, poukazujú na základný prvok, ktorý musí charakterizovať každý nový začiatok: na základnú požiadavku evanjelizácie na každom úseku spásonosnej cesty cirkvi. Osobitne sa to týka procesu, ktorý začal Druhý vatikánsky koncil tým, že do obnovy prevzal ekumenickú úlohu zjednotenia rozdelených kresťanov. "Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia."²¹

Koncil vyzýva na obrátenie tak jednotlivcov, ako aj celé spoločenstvá. Snaha každého spoločenstva po jednote musí ísť ruka v ruke s jeho vernosťou evanjeliu. Keď ide o soby, ktoré žijú svoje kresťanské povolanie, hovorí koncil o vnútornom obrátení a obnovení mysle.²²

Každý sa teda musí zásadnejšie obrátiť k evanjeliu a pozmeniť svoj pohľad bez toho, aby kedykoľvek stratil zo zreteľa Boží plán. Ekumenizmom sa kontemplácia o "podivuhodných Božích skutkoch" (mirabilia Dei) obohatila o nové priestory, v ktorých trojjediný Boh prebúdza pôsobenie milosti: vnímanie pôsobenia Ducha v ostatných kresťanských spoločenstvách, odhalenie príkladov svätosti, skúsenosť neobmedzeného bohatstva spoločenstva svätých, kontakt s nepredvídateľnými stránkami kresťanského úsilia. Súčasne s tým narastala aj potreba pokánia: vedomie určitého vylúčenia, ktoré zraňuje bratskú lásku, určitého odmietania odpustiť, určitej pýchy, onoho uzatvárania sa do odsudzovania "tých druhých", ktoré sa prieči evanjeliu, a pohŕdania, vyplývajúceho z nezdravej povýšenosti. Celý život je tak charakterizovaný starosťou o ekumenizmus a kresťania sú vyzývaní, aby sa ňou nechali pretvárať.

16. V učení Druhého vatikánskeho koncilu je zrejmé vzájomné prepojenie obnovy, obrátenia a reformy. Koncil vyhlasuje: "Kristus nabáda putujúcu cirkev do tejto ustavičnej reformy, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo riadne a náležite do poriadku to, čo sa azda vzhľadom na pomery a časové okolnosti nie dosť verne zachovávalo ..."²³ Žiadne kresťanské spoločenstvo sa nemôže vyhnúť tejto výzve.

Otvoreným dialógom si spoločenstvá vzájomne pomáhajú, aby na seba dokázali nazerať vo svetle apoštolskej tradície, ktorá ich privádza k otázke, či skutočne a zodpovedajúcim spôsobom vyjadrujú to, čo Duch Svätý odovzdal prostredníctvom apoštolov.²⁴ Čo sa týka katolíckej cirkvi, poukázal som viackrát na tieto požiadavky a perspektívy, napríklad pri príležitosti tisícročia pokrstenia Rusi²⁵ alebo pripomienkou jedenástich storočí, ktoré uplynuli od evanjelizačného diela svätých Cyrila a Metoda.²⁶ V ostatnom čase Pápežská rada pre jednotu kresťanov s mojím schválením vydala Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, ktoré sa zaoberá ich používaním v pastorálnej oblasti.²⁷

17. Čo sa týka ostatných kresťanov, kresťanské spoločenstvá dostali najdôležitejšie nástroje na rozlíšenie toho, čo je potrebné pre ekumenické hnutie a obrátenie, ktoré má ekumenické hnutie podnietiť, v základných dokumentoch komisie Viera a ústava²⁸ a vo vyhláseniach pri príležitosti mnohých bilaterálnych rozhovorov. Tieto štúdie sú dôležité z dvoch dôvodov: ukazujú značný pokrok, ktorý bol už dosiahnutý, a dodávajú nádej tým, že vytvárajú bezpečný základ na ďalšie skúmanie, ktoré musí pokračovať a prehlbovať sa.

Vzrastajúce spoločenstvo pri trvalej reforme vykonávanej vo svetle apoštolskej tradície je za súčasnej situácie kresťanstva bezpochyby jednou z určujúcich a najvýznamnejších čŕt ekumenizmu. Na druhej strane je tiež zásadnou zárukou jeho budúcnosti. Veriaci katolíckej cirkvi nemôžu prehliadnuť skutočnosť, že obrovské ekumenické úsilie Druhého vatikánskeho koncilu je jedným z výsledkov sabakritiky vo svetle evanjelia a slávnej cirkevnej tradície, ktorej sa vtedy cirkev podrobila. Môj predchodca, pápež Ján XXIII., to chápal veľmi jasne a pri zvolaní koncilu odmietol oddeliť aggiornamento od ekumenickej otvorenosti.²⁹ Na záver koncilového zhromaždenia pápež Pavol VI. opätovne nadviazal dialóg lásky s cirkvami, ktoré sú v spoločenstve s konštantinopolským patriarchom a spoločne s ním vykonal konkrétne a vysoko významné gesto, ktorým sa uviedli do zabudnutia" - a vylúčili "z pamäti a z lona cirkvi" - exkomunikácie z minulosti, čím sa posvätilo ekumenické poslanie koncilu. Treba pripomenúť, že vytvorenie osobitného orgánu pre ekumenizmus sa zhoduje s časom vyhlásenia príprav na Druhý vatikánsky koncil³⁰ a že prostredníctvom tohto orgánu mali svoje miesto vo významných debatách o zjavení, cirkvi, podstate ekumenizmu a náboženskej slobode taktiež názory a hodnotenia ostatných kresťanských spoločenstiev.

18. Dekrét o ekumenizme nadväzuje na myšlienku, ktorú vyjadril pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu³¹ a zaraďuje k prvkom trvalej reformy tiež spôsob, ktorým sa má učenie predkladať.³² Nejde v tejto súvislosti o úpravy pokladu viery, zmeny významu dogiem, vypúšťanie podstatných slov alebo prispôsobenie pravdy dobovému vkusu, vypustenie určitých článkov Kréda pod falošnou zámienkou, že sú už dnes nezrozumiteľné. Jednotu, ktorú chce Boh, možno uskutočniť len spoločným prijatím neporušiteľnosti obsahu zjavenej viery. V otázke viery je kompromis protikladom Boha, ktorý je pravda. Kto by mohol považovať za správne zmierenie, ku ktorému by v tele Krista, ktorý je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6), došlo za cenu pravdy? Koncilová deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae považuje hľadanie pravdy "osobitne o Bohu a o jeho cirkvi"³³ a dodržanie jej požiadaviek za otázku ľudskej dôstojnosti. "Spoločné súžitie", ktoré by zradilo pravdu, odporovalo by prirodzenosti Boha, ktorý ponúka svoje spoločenstvo, a tiež potrebe pravdy, ktorá prebýva hlboko v srdci každého človeka.

19. Učenie sa musí predkladať takým spôsobom, aby bolo zrozumiteľné tým, ktorým ho Boh určil. V encyklike Slavorum apostoli som pripomenul, že Cyril a Metod práve z tohto dôvodu sa usilovali o preklad biblických výrazov a pojmov gréckej teológie do veľmi odlišných dejinných skúseností a ideí. Chceli, aby jediné Božie slovo bolo "sprístupnené v súlade s vyjadrovacími formami, ktoré sú vlastné jednotlivým civilizáciám".³⁴ Chápali, že preto "národom, ku ktorým boli poslaní kázať, nemôžu vnucovať ani nespornú nadradenosť gréckeho jazyka a byzantskej kultúry, alebo obyčaje a správanie vyspelejšej spoločnosti, v ktorej vyrastali."³⁵ Tak uskutočňovali to "dokonalé spoločenstvo v láske, ochraňujúcej cirkev pred akoukoľvek formou etnického partikularizmu a vúlučnosti alebo rasových predsudkov a tiež pred akoukoľvek nacionalistickou pýchou."³⁶ V tomto duchu som sa aj ja prihovoril k austrálskym domorodcom: "Nesmiete byť rozpolteným národom (...). Ježiš vás povoláva, aby ste jeho slová a hodnoty prijali do vašej kultúry."³⁷ Keďže dar viery je vo svojej podstate určený celému ľudstvu, je potrebné ho preložiť do všetkých kultúr. Rozhodujúcim prvkom spoločenstva pravdy je práve význam pravdy. Vyjadrenie pravdy môže mať veľa podôb. A obnova vyjadrovacích foriem je nevyhnutná pre odovzdávanie nepozmeneného významu posolstva evanjelia dnešnému človekovi.³⁸

"Táto obnova má teda značný ekumenický význam."³⁹ A to neplatí len o obnove spôsobu vyjadrenia viery, ale aj o samotnom živote viery. Mohli by sme si tu položiť otázku: kto má túto obnovu vykonávať? Koncil dáva na túto otázku jasnú odpoved: "Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, v každodennom kresťanskom živote i v teologických a historických výskumoch."⁴⁰

20. To všetko je pre ekumenickú činnosť mimoriadne dôležité a má to pre ňu zásadný význam. Z toho bez pochýb vyplýva, že ekumenizmus, hnutie podporujúce zjednotenie kresťanov, nie je len nejakým "príveskom" k tradičným činnostiam cirkvi. Naopak, je organickou súčasťou jej života a pôsobenia a v dôsledku toho ním musí byť celkom preniknutá, pretože ekumenizmus má byť plodom zdravého a rozkvitajúceho stromu, ktorý dorastá do svojej plnosti.

Takto pápež Ján XXIII. veril v jednotu cirkvi a takto hľadel v ústrety jednote všetkých kresťanov. V súvislosti s ostatnými kresťanmi, s veľkou rodinou kresťanov, konštatoval: "Omnoho silnejšie je to, čo nás spája, ako to, čo nás rozdeľuje." A Druhý vatikánsky koncil pripomína: "Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba aj uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým ľahšie a dôvernejšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratstvo."⁴¹

21. "Toto obrátenie srdca a túto svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia. Možno to právom nazvať duchovným ekumenizmom."⁴²

Postupujeme po ceste, ktorá vedie k obráteniu sŕdc láskou a ktorá sa zameriava na Boha a zároveň na bratov: na všetkých bratov, i na tých, s ktorými nemáme plné spoločenstvo. Z lásky sa rodí túžba po jednote i v tých, ktorí požiadavku jednoty vždy ignorovali. Láska je tvorkyňou spoločenstva medzi ľuďmi i medzi spoločenstvami. Keď sa milujeme, snažíme sa prehlbovať naše spoločenstvo a dosiahnuť jeho dokonalosť. Láska sa obracia k Bohu ako k dokonalému prameňu spoločenstva - k jednote Otca, Syna a Ducha Svätého - aby z neho čerpala silu na prebudenie spoločenstva medzi doteraz rozdelelnými kresťanmi. Láska je ten mocný prúd, ktorý vlieva život a silu procesu zjednocovania.

Táto láska nachádza svoj najplnší prejav v spoločnej modlitbe. Modlitbu bratov, ktorí sa k nej schádzajú, napriek tomu, že nie sú v dokonalom spoločenstve, vyhlasuje Druhý vatikánsky koncil za dušu celého ekumenického hnutia. "Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom, aby sa získala milosť jednoty, a sú úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi."⁴³

Aj keď sa nemodlí formálne za jednotu kresťanov, ale na iný úmysel, ako napríklad za mier, stáva sa modlitba ako taká výrazom a potvrdením jednoty. Spoločná modlitba kresťanov je pozvaním pre samotného Krista, aby navštívail spoločenstvo tých, ktorí ho úpenlivo prosia: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18,20).

22. Keď sa kresťania spoločne modlia, javí sa cieľ jednoty akosi bližšie. Zdá sa, akoby sa dlhé dejiny kresťanstva, charakterizované mnohonásobnými rozštiepeniami, zase zbližovali a smerovali k prameňu svojej jednoty, ktorým je Ježiš Kristus. On "je ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13,8). V spoločenstve modlitby je Kristus ozaj prítomný; modlí sa "v nás", "s nami" a "za nás". Vedie našu modlitbu v Duchu Utešiteľovi, ktorého prisľúbil a daroval svojej cirkvi už vo večeradle v Jeruzaleme, keď ju v jej pôvodnej jednote založil.

Priorita na ekumenickej ceste k jednote patrí nepochybne spoločnej modlitbe, spojeniu v modlitbe všetkých tých, ktorí sa zomkli okolo samotného Krista. Keď sa kresťania bez ohľadu na svoju rozdelenosť dokážu stále viac zjednocovať v spoločnej modlitbe okolo Krista, vzrastie aj ich povedomie, že to, čo ich rozdeľuje, je nepatrné v porovnaní s tým, čo ich spája. Keď sa budú stále častejšie a horlivejšie stretávať pred Kristom v modlitbe, nadobudnutú odvahu, aby sa dokázali postaviť proti celej bolestnej ľudskej realite rozštiepenosti, a ocitnú sa spoločne v cirkevnom spoločenstve, ktoré Kristus napriek všetkým ľudským slabostiam a obmedzeniam neustále v Duchu Svätom buduje.

23. Spoločenstvo modlitby konečne vedie aj k novému pohľadu na cirkev a kresťanstvo. Nesmieme totiž zabúdať, že Pán prosil Otca o jednotu svojich učeníkov, aby tak podala svedectvo o jeho poslaní a aby svet mohol uveriť, že ho Otec poslal (porov. Jn 17,21). Možno povadať, že v istom zmysle ekumenické hnutie vychádzalo z negatívnej skúsenosti tých, ktorí sa pri hlásaní jedného evanjelia odvolávali každý na svoju cirkev alebo cirkevné spoločenstvo; protirečenie, ktoré nemohlo ujsť nikomu, kto počul posolstvo spásy, a v ňom nachádzal prekážku prijatia evanjelia. Žiaľ, táto závažná prekážka ešte nie je prekonaná. Je to pravda, ešte sa nenachádzame v plnom spoločenstve. No napriek našej rozštiepenosti nachádzame sa na ceste k plnej jednote, k tej jednote, ktorá charakterizovala apoštolskú cirkev v jej začiatkoch a ktorú my úprimne hľadáme: Naša spoločná modlitba vedená vierou je toho dôkazom. Pri nej sa zhromažďuje v mene jediného Krista. On je našou jednotou.

"Ekumenická" modlitba slúži kresťanskému poslaniu a jeho vieryhodnosti. Preto musí byť prítomná najmä v živote cirkvi a pri každej činnosti, ktorá má za cieľ podporu jednoty kresťanov. Je to, ako keby sme sa neustále museli schádzať vo večeradle Zeleného štvrtka, hoci naša spoločná prítomnosť na tomto mieste ešte čaká na svoje dokonalé naplnenie, kým sa všetci kresťania nezhromaždia pri jedinej oslave Eucharistie po prekonaní prekážok, ktoré stoja v ceste dokonalému cirkevnému spoločenstvu.⁴⁴

24. Máme dôvod na radostné konštatovanie, že početné ekumenické stretnutia skoro vždy zahrnujú modlitbu, ba až v nej dosahujú svoje vyvrcholenie. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa koná v mesiaci januári alebo v niektorých krajinách v svätodušnom týždni, sa stal rozšírenou a ustálenou tradíciou. Ale aj okrem toho je mnoho príležitostí, ktoré v priebehu roka združujú kresťanov v spoločnej modlitbe. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť zvláštnu skúsenosť, ktorou je putovanie pápeža medzi cirkvami v rozličných svetadieloch a krajinách dnešnej oikoumene. Uvedomujem si, že pápeža usmernil na túto zvláštnu úlohu jeho apoštolského úradu Druhý vatikánsky koncil. Koncil uložil ako povinnosť toto pútnictvo pápeža pri plnení úlohy rímskeho biskupa v službách spoločenstva.⁴⁵

Moje pastorálne návštevy zahrňovali skoro vždy ekumenické stretnutia a spoločnú modlitbu bratov a sestier hľadajúcich jednotu v Kristovi a jeho cirkvi. S mimoriadnym vnútorným pohnutím spomínam na spoločnú modlitbu s prímasom anglikánskeho spoločenstva v canterburskej katedrále dňa 29. mája 1982, keď som v tejto podivuhodnej cirkevnej stavbe spoznal "výrečné svedectvo tak pre dlhé roky nášho spoločného dedičstva, ako aj pre smútné roky následného rozdelenia."⁴⁶ Nezabudnuteľné sú mi aj návštevy v škandinávskych a severských krajinách (1. - 10. júna 1989), v Severnej a Južnej Amerike, v Afrike alebo v sídle Ekumenickej rady cirkví (12. júna 1984), inštitúcie, ktorej účelom je vyzývať členské cirkvi a cirkevné spoločenstvá "na cieľ viditeľnej jednoty v jednej jedinej viere a v jednom jedinom eucharistickom spoločenstve, ktoré sa vyznačuje spoločným kultom a spoločným životom v Kristovi".⁴⁷ A ako by som mohol zabudnúť na svoju účasť na slávení Eucharistie v kostole sv. Juraja v sídle Ekumenického patriarchátu vo Fanare (30. novembra 1979) a na slávnostnej bohoslužbe vo Svätopeterskej bazilike pri príležitosti návštevy môjho cteného brata patriarchu Dimitria I. v Ríme (dňa 6. decembra 1987)? Pri tejto príležitosti sme sa pri oltári konfesie spoločne modlili Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery podľa pôvodného gréckeho textu. Špecifické znaky, ktoré charakterizovali každé takéto stretnutie v modlitbe, nemožno opísať niekoľkými slovami. Pre výhrady z minulosti, ktoré rôznym spôsobom zaťažili každé z týchto stretnutí, má každé z nich svoju vlastnú a jedinečnú významnosť; všetky sa vryli do pamäti cirkvi, ktorú Utešiteľ vedie k hľadaniu jednoty všetkých veriacich v Krista.

25. Ale nielen pápež sa stal pútnikom. V týchto rokoch ma v Ríme navštívili mnohí vysokopostavení predstavitelia iných cirkví a cirkevných spoločenstiev a mohol som sa s nimi spoločne pomodliť pri verejných a súkromných príležitostiach. Už som sa zmienil o prítomnosti ekumenického patriarchu Dimitria I. Teraz by som chcel pripomenúť aj modlitebné stretnutie, ktoré ma pri príležitosti 600. výročia svätorečenia sv. Brigity, (5. októbra 1991) taktiež tu vo Svätopeterskej bazilike spojilo pri slávení s luterskými biskupmi, s prímasom Švédska a s prímasom Fínska. Ide len o príklady, že vedomie zaviazanosti modlitbe za jednotu sa stalo nedeliteľnou súčasťou života cirkvi. Niet žiadnej dôležitej, významnej udalosti, ktorá by nebola sprevádzaná spoločnou prítomnosťou a modlitbou kresťanov. Nie je možné vymenovať všetky tieto stretnutia, hoci by si každé zaslúžilo, aby bolo spomenuté. Pán nás naozaj vzal za ruku a vedie nás. Táto mnohonásobná výmena myšlienok, tieto modlitby už popísali mnoho strán našej "knihy jednoty", "knihy", ktorú musíme vždy znovu otvárať a čítať, aby sme z nej čerpali inšpiráciu a nádej.

26. Modlitba, spoločenstvo v modlitbe, nám umožňuje vždy znovu nachádzať pravdivosť slov evanjelia "len jeden je váš Otec" (Mt 23,9), ten Otec, Abba, ku ktorému sa obracia sám Kristus, jeho jednorodený Syn a s ním jednej podstaty. A potom: "len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia" (Mt 23,8). "Ekumenická" modlitba odhaľuje túto základnú dimenziu bratstva v Kristovi, ktorý zomrel, aby zjednotil roztratené Božie deti a aby sme sa v Synovi stali synmi (porov. Ef 1,5) a dokonalejšie odzrkadľovali nevyspytateľnú skutočnosť Božieho otcovstva a súčasne aj pravdu o ľudskosti každého a všetkých.

"Ekumenická" modlitba, modlitba bratov a sestier, toto všetko vyjadruje. Práve preto, že sú rozdelení, spájajú sa s väčšou nádejou v Kristovi a zverujú mu budúcnosť svojej jednoty a svojho spoločenstva. V tejto súvislosti sa zasa priliehavo dá aplikovať učenie koncilu: "Keď sa Pán Ježiš modlí o Otcovi, aby všetci boli jedno (...), ako sme my jedno (Jn 17,20-22), a tým otvára ľudskému rozumu nedosiahnuteľné horizonty, naznačuje určitú podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích dietok v pravde a láske."⁴⁸

Toto obrátenie srdca, ktoré je základným predpokladom každého vierohodného hľadania jednoty, pramení z modlitby a je ňou usmerňované na naplnenie: "Lebo túžba po jednote skrsá a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Ducha Božieho o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, úslužnosti a bratskej veľkodušnosti voči iným."⁴⁹

27. Modlitba za jednotu však nie je vyhradená iba tým, ktorí žijú v prostredí rozdelenia kresťanov. Z toho intímneho a osobného dialógu, ktorý má každý z nás viesť v modlitbe s Pánom, nesmieme vylúčiť starosť o jednotu. Lebo len tak sa stane naplno súčasťou našej životnej reality a záväzku, ktorý sme v cirkvi prevzali. Aby som túto požiadavku znovu potvrdil, rozhodol som sa veriacim katolíckej cirkvi predložiť príkladný vzor, totiž vzor trapistky Márie Gabriely od Jednoty, ktorú som dňa 25. januára 1983 beatifikoval.⁵⁰ Na základe svojho povolania žiť v odlúčenosti od sveta venovala setra Mária Gabriela svoj život meditáciám a modlitbám zameraným na 17. kapitolu Jánovho evanjelia a obetovala ho za jednotu kresťanov. Práve toto je jadro každej modlitby: úplne a bezvýhradné odovzdanie vlastného života Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Príklad sestry Márie Gabriely nás poučuje a dáva nám pochopiť, že na modlitbu za jednotu nepotrebujeme zvláštne časy, situácie alebo miesta. Kristova modlitba k Otcovi je vzorom pre všetkých, vždy a všade.

28. Ak je modlitba "dušou" ekumenickej obnovy a túžby po jednote, potom tiež zakladá a podporuje všetko, čo koncil definuje ako "dialóg". Táto definícia určite nie je bez súvislosti s dnešným personalistickým zmýšľaním. Postoj "dialógu" je stavaný na úroveň ľudskej prirodzenosti a jej dôstojnosti. Z filozofického hľadiska je toto stanovisko späté s kresťanskou pravdou o človekovi, ktorú koncil vyjadruje slovami: človek je totiž "jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému"; preto človek "nemôže sám seba nájsť v plnej miere, iba ak v nezištnej samožertve".⁵¹ Dialóg je nevyhnutným prechodom na ceste k sebarealizácii človeka, či už ako jednotlivca, alebo v ľudskom spoločenstve. I keď z pojmu "dialóg" zdanlivo vyplýva predovšetkým poznávací moment (dia-logos), každý dialóg má aj určitý globálny, existenciálny rozmer. Dialóg Zahrňuje ľudský subjekt ako celok; dialóg medzi spoločenstvami kladie osobitné nároky na subjektivitu každého z nich.

Túto pravdu o dialógu, ktorú pápež Pavol VI. vyjadril tak hlbokomyseľne vo svojej encyklike Ecclesiam suam,⁵² prijalo aj učenie a ekumenická prax koncilu. Dialóg nie je len výmena názorov. Určitým spôsobom je vždy akousi "výmenou darov".⁵³

29. Z tohto dôvodu tiež koncilový dekrét o ekumenizme uvádza na prvom mieste "všetky úsilia o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu oddelených bratov, a preto hatia vzájomné styky s nimi".⁵⁴ Dokument sa zaoberá touto otázkou z hľadiska katolíckej cirkvi a vzťahuje sa na kritérium, ktoré má katolícka cirkev používať voči ostatným kresťanom. K tomu všetkému je však potrebná vzájomnosť. Pridržiavať sa tohto kritéria je povinnosťou všetkých strán, ktoré sa chcú zúčastniť na dialógu, a je tiež podmienkou jeho začiatku.

Je nutné prejsť od antagonistickej a konfliknej pozície na takú úroveň, na ktorej sa jednotlivé strany uznávajú ako partneri. Od začiatku dialógu musí každá strana u svojho partnera predpokladať vôlu na zmierenie a na zjednotenie v pravde. Aby to bolo uskutočniteľné, musíme prestať navzájom sa stavať do opozície. Iba tak pomôže dialóg prekonať rozdelenie a priblížiť zjednotenie.

30. S hlbokou vďačnosťou Duchu pravdy môžeme tvrdiť, že Druhý vatikánsky koncil bol požehnanou dobou, počas ktorej sa vytvorili základné podmienky na účasť katolíckej cirkvi na ekumenickom dialógu. Na druhej strane prítomnosť mnohých pozorovateľov z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev, ich hlboké zapojenie do priebehu koncilu a mnohé stretnutia a spoločné modlitby, ktoré koncil umožnil, prispeli k uskutočneniu podmienok na začatie spoločného dialógu. Predstavitelia ostatných cirkví a kresťanských spoločenstiev počas koncilu spoznali pripravenosť katolíckych biskupov z celého sveta, menovite tiež Apoštolského stolca, na dialóg.

31. Povinnosť ekumenického dialógu podľa požiadaviek vyslovených od doby koncilu sa vôbec neobmedzuje len na Apoštolský stolec; vzťahuje sa aj na jednotlivé miestne a partikulárne cirkvi. Biskupské konferencie a synody východných katolíckých cirkví ustanovili osobitné komisie na podporu ekumenického ducha a ekumenickej činnosti. Analogické štruktúry pôsobia aj na úrovni diecéz. Tieto iniciatívy potvrdzujú, že katolícka cirkev konkrétne a všeobecne pristupuje k realizácii koncilových smerníc vo svojej praxi - to je jeden z hlavných aspektov ekumenického hnutia.⁵⁵ Dialóg sa nielenže nadviazal, ale stal sa pre cirkev výslovnou potrebou, jednou z jej priorít. V dôsledku toho sa zdokonalila "technika" vedenia dialógu, ktorá súčasne podporila rozvoj ducha dialógu. V tejto súvislosti sa chceme zmieniť predovšetkým o dialógu medzi kresťanmi z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev - "dialógu medzi patrične pripravenými odborníkmi, pri ktorom každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty".⁵⁶ Poznať metódu dialógu je však osožné pre každého veriaceho.

32. Koncilová deklarácia o náboženskej slobode vyhlasuje: "Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý vyhovuje dôstojnosti ľudskej osobnosti a jej spoločenskej povahe, to jest slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému vykladajú pravdu, ktorú našli - alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli -, aby si tak navzájom pomáhali hľadať pravdu. Poznanú pravdu treba potom bez váhania prijať osobným súhasom."⁵⁷

Ekumenický dialóg má zásadný význam. "Týmto dialógom všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života obidvoch spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Kde je to možné, schádzajú sa aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli ohľadne cirkvi a odhodlane sa podoberajú na dielo obnovy a reformy."⁵⁸

33. Ekumenický dialóg má v koncilovom ponímaní povahu spoločného hľadania pravdy, menovite pravdy o cirkvi. Pravda totiž formuje svedomie a usmerňuje jeho konanie v prospech jednoty. Súčasne tiež vyžaduje, aby sa svedomie kresťanov, ktorí sú oddelenými bratmi, aj ich činy riadili podľa Kristovej modlitby za jednotu. Tu ide o súčinnosť modlitby a dialógu.

Hlbšia a uvedomelejšia modlitba umožňuje plodnejší dialóg. Modlitba je na jednej strane podmienkou dialógu a na druhej strane v dialógu tiež vyzrieva a stáva sa jeho plodom.

34. Vďaka ekumenickému dialógu môžeme hovoriť o väčšej zrelosti našej spoločnej modlitby, a to preto, že dialóg plní tiež súčasne funkciu spytovania svedomia. Ako by sme si v tejto súvislosti nemali pripomenúť slová z Prvého Jánovho listu? "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1,8-9). Ján ide ešte ďalej a vyhlasuje: "Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo" (1,10). Taká radikálna výzva, aby sme si priznali svoju hriešnosť, musí byť tiež znakom ducha, s ktorým pristupujeme k ekumenickému dialógu. Keby sa ekumenický dialóg nestal spytovaním svedomia ako "dialóg svedomia", mohli by sme sa ešte spoliehať na istotu, ktorú nám tento list ďalej sľubuje? "Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta" (2,1-2). Kristus sa obetoval za všetky hriechy sveta, a teda aj za hriechy proti jednote cirkvi: za hriechy kresťanov - pastierov nie menej než veriacich. I po toľkých hriechoch, ktoré prispeli k historickým rozkolom, je možná jednota kresťanov, pokiaľ si budeme pokorne vedomí, že sme zhrešili proti jednote, a budeme presvedčení o potrebe svojho obrátenia. Odpustené a prekonané nemajú byť len osobné hriechy, ale tiež hriechy spoločenské čiže vlastné "štruktúry" hriechu, ktoré prispeli a môžu naďalej prispievať k rozkolu a k jeho utvrdzovaniu.

35. Na pomoc nám znovu prichádza Druhý vatikánsky koncil. Možno povedať, že celý dekrét o ekumenizme je presýtený duchom obrátenia.⁵⁹

Ekumenický dialóg v tomto dokumente nadobúda vlastnú povahu, mení sa na "dialóg obrátenia", a tým sa podľa pápeža Pavla VI. stáva skutočným "dialógom spásy".⁶⁰ Dialóg sa nemôže odvíjať len po horizontálnej línii, nemôže sa obmedzovať len na stretnutia, výmenu názorov alebo dokonca iba darov, ktoré sú vlastné jednotlivým spoločenstvám. Musí mať tiež a predovšetkým vertikálny rozmer, smerujúci k Vykupiteľovi sveta a Pánovi dejín, ktorý je naším zmierením. Vertikálny rozmer spočíva v spoločnom a vzájomnom uznaní nášho stavu - sme muži a ženy, ktorí zhrešili. Práve tým sa v bratoch žijúcich v spoločenstvách, ktoré nemajú medzi sebou plné spoločenstvo, vytvára ten vnútorný priestor, v ktorom môže Kristus, prameň jednoty cirkvi, účinne pôsobiť so všetkou mocou svojho Ducha Utešiteľa.

36. Dialóg je tiež prirodzeným nástrojom porovnávania rozdielnych názorov a predovšetkým skúmania nezhôd, ktoré sú na prekážku plnému spoločenstvu kresťanov. Dekrét o ekumenizme sa v prvom rade zaoberá opisom morálnych dispozícií, s ktorými je nutné pristupovať k doktrinálnym diskusiám: "Katolícki teológovia, verní učeniu cirkvi, pri výskume Božích tajomstiev v ekumenickom dialógu pokračujú s láskou k pravde, kresťanskou láskou a poníženosťou."⁶¹

Láska k pravde je najhlbším rozmerom dôveryhodného hľadania plného spoločenstva kresťanov. Bez tejto lásky by nebolo možné čeliť objektívnym teologickým, kultúrnym, psychologickým a sociálnym ťažkostiam, s ktorými sa stretávame pri skúmaní nezhôd. S touto vnútornou a osobnou dimenziou je nerozlučne spätý duch lásky a pokory. Láska voči partnerovi rozhovoru a pokora voči odhaľovanej pravde, ktorá môže vyžadovať revíziu tvrdení a postojov.

V súvislosti so skúmaním nezhôd koncil požaduje jasné predloženie celého učenia. Zároveň žiada, aby spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, neboli nijak na prekážku dialógu s bratmi.⁶² Určite je možné vydávať svedectvo o svojej viere a vysvetľovať jej učenie správnym, verným a zrozumiteľným spôsobom a súčasne zohľadňovať duševné kategórie a konkrétnu dejinnú skúsenosť toho druhého.

Plné spoločenstvo sa, samozrejme, bude musieť uskutočniť prijatím celej pravdy, do ktorej Duch Svätý uvádza Kristových učeníkov. Preto je nutné celkom vylúčiť akúkoľvek formu redukcionizmu alebo ľahkomyseľných, polovičatých dohôd ("konkordizmu"). Závažné otázky sa musia vyriešiť, pretože sa inak znovu vynoria inokedy, či už v rovnakej podobe, alebo v inej forme.

37. Dekrét Unitatis redintegratio poukazuje na kritérium, ktorým sa majú riadiť katolíci pri predkladaní alebo porovnávaní svojho učenia: "Pri porovnávaní učení nech nezabúdajú, že jestvuje určitý poriadok čiže hierarchia (odstupňovanie) právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery. Takto sa pripraví cesta, ktorá pomocou bratského súťaženia povedie všetkých k hlbšiemu poznaniu a jasnejšiemu vyjadreniu nevyspytateľného Kristovho bohatstva."⁶³

38. Pri dialógu sa nevyhnutne stretávame s problémom rôznych formulácií, ktoré sa používajú v učeniach jednotlivých cirkví a cirkevných spoločenstiev, čo má celý rad dôsledkov pre ekumenické úsilie.

V súvislosti s doktrinálnymi formuláciami, ktoré sa odlišujú od bežných formulácií v určitom spoločenstve, je, samozrejme, v prvom rade vhodné zistiť, či sa za ich slovami neskrýva rovnaký obsah, ako sa napríklad konštatovalo pri nedávnych spoločných vyhláseniach, ktoré podpísali moji predchodcovia i ja spolu s patriarchami cirkví, s ktorými sme po stáročia viedli christologické spory. Ohľadne formulácie zjavených právd vyhlásenie Mysterium ecclesiae potvrdzuje: "Hoci pravdy, ktoré cirkev chce vyučovať prostredníctvom dogmatickývh formulácií, nie sú poplatné jednotlivým pojmom, ktoré sú v jednotlivých epochách premenlivé, a môžu byť prípadne vyjadrené aj bez ich pomoci, predsa sa môže stať, že tie isté pravdy vyjadrené posvätným učiteľským úradom cirkvi budú týmito pojmami poznačené. Za tohto predpokladu treba vyhlásiť, že dogmatické formulácie učiteľského úradu cirkvi od samého počiatku zodpovedajúcim spôsobom vyjadrovali zjavenú pravdu a tým, ktorí ju správne chápu, ju odovzdávali zodpovedajúcim spôsobom aj naďalej."⁶⁴

Ekumenický dialóg, ktorý stimuluje zúčastnené strany, aby si vzájomne kládli otázky, aby sa navzájom chápali a podávali si vysvetlenia, tu umožňuje nečakané objavy. Polemiky a neznášanlivé spory premenili na nezlučiteľné tvrdenia to, čo v skutočnosti bolo len výsledkom dvoch rôznych hľadísk, ktoré skúmali tú istú skutočnosť, avšak z odlišných zorných uhlov. Dnes je potrebné nájsť formuláciu, ktorá by zachycovala celú skuočnosť, umožnila nám prekonať jej čiastkové chápanie a vylúčila chybné výklady.

Jednou z výhod ekumenizmu je, že napomáha kresťanským spoločenstvám objavovať nepreskúmateľné bohatstvo pravdy. I v tomto kontexte môže všetko, čo Duch pôsobí "v ostatných", prispieť k budovaniu všetkých spoločenstiev⁶⁵ a viesť k dokonalejšiemu pochopeniu samého tajomstva Krista. Pravý ekumenizmus ju milodar pravdy.

39. Dialóg konečne stavia zúčastnené strany pred skutočné odlišnosti, ktoré sa týkajú viery. Predovšetkým k nim je potrebné pristupovať s úprimným duchom bratskej lásky, úcty k potrebám vlastného svedomia bližného, s hlbokou pokorou a láskou k pravde. Porovnávanie sa v tejto oblasti opiera o dva základné piliere: o Sväté písmo a o slávnu tradíciu cirkvi. Katolíkom pritom napomáha učiteľský úrad, ktorý je pre cirkev stále životne dôležitý.

40. Účelom vzťahov medzi kresťanmi nie je len vzájomné poznanie, spoločná modlitba a dialóg. Tieto vzťahy predpokladajú a už teraz vyžadujú všestrannú praktickú spoluprácu na rôznych úrovniach: na úrovni pastoračnej, kultúrnej, sociálnej a tiež v svedectve vydávanom posolstvu evanjelia.⁶⁶

"Spolupráca všetkých kresťanov živo prejavuje spojenie, ktoré už jestvuje medzi nimi a stavia do plnšieho svetla tvár Krista Služobníka."⁶⁷ Táto spolupráca, ktorá sa zakladá na spoločnej viere, nie je len naplnená spoločenstvom bratov, ale je epifániou samotného Krista.

Ekumenická spolupráca je okrem toho skutočnou školou ekumenizmu, dynamickou cestou k jednote. Jednota v konaní vedie k plnej jednote viery: "Pri tejto spolupráci všetci v Krista veriaci môžu sa ľahko naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznať a vážiť i ako pripraviť cestu jednote kresťanov."⁶⁸

V očiach sveta nadobúda spolupráca medzi kresťanmi rozmery spoločného kresťanského svedectva a stáva sa nástrojom evanjelizácie a dobrodením pre všetky strany.

(pokračovanie)

Index > Texty > Teologické texty > Ut unum sint (encyklika Jána Pavla II.) (1, 2, 3)

(c) www.grkat.net 18.07.2001  andreios