Amma Synklitika povedala: “Musíme s rozvahou spravovať svoje duše a zotrvávať v spoločenstve, nesledovať svoju vôľu a nehľadať svoj prospech. Sme ako vyhnanci, boli sme odlúčení od vecí tohto sveta a odovzdali sme sa v jednej viere jedinému Otcovi. Nepotrebujeme nič z toho, čo sme zanechali. Mali sme dobré meno a hojnosť jedla, tu máme málo jedla a málo čohokoľvek iného.”
Abba Anton povedal: “Náš život a naša smrť sú medzi našimi blížnymi. Ak získame brata, získali sme Boha, ak pohoršíme brata, zhrešili sme proti Kristovi.”
Jeden brat sa opýtal: “Našiel som miesto, kde môj pokoj nebude rušený bratmi. Dáš mi odporúčanie bývať tam?” Abba Pimen odvetil: “Tvoje miesto je tam, kde ty nebudeš škodiť svojim bratom.”
Bol jeden pustovník, ktorý pásol antilopy a takto sa modlil k Bohu: “Pane, nauč ma niečo viac.” A počul hlas: “Choď do monastiera a rob všetko, čo ti povedia.” Išiel do monastiera a zostal tam, ale neovládal prácu bratov. Mladí mnísi ho začali učiť, ako má pracovať, a hovorili mu: “Urob toto, ty blázon”, a “urob tamto, ty hlupák”. Keď si to všetko vytrpel, modlil sa takto k Bohu: “Pane, nepoznám prácu ľudí, pošli ma späť k antilopám.” A keď mu Boh dal slobodu, vrátil sa späť pásť antilopy.
Hovorilo sa o abbovi Teodorovi, že hoci bol ustanovený za diakona v skíte, odmietol vykonávať túto službu a utekal pred ňou na mnohé miesta. Vždy ho starci privádzali naspäť do skítu, hovoriac: “Neopúšťaj svoj diakonát.” Abba Teodor im hovoril: “Nechajte ma modliť sa k Bohu, aby mi naisto povedal, či mám konať túto službu pri liturgii.” Potom sa modlil k Bohu takto: “Ak je to tvoja vôľa, zotrvám na tom mieste, ale uisti ma v tom.” Vtedy sa mu zjavil ohnivý stĺp siahajúci od zeme po nebo a hlas mu povedal: “Ak sa môžeš stať ako tento stĺp, choď a buď diakonom.” Keď to počul, rozhodol sa nikdy neprijať túto službu. Keď prišiel do chrámu, bratia sa pred ním sklonili a vraveli: “Ak nechceš byť diakonom, aspoň drž čašu.” Ale on odmietol a vravel: “Ak ma nenecháte osamote, opustím toto miesto.” Tak ho nechali na pokoji.
Začiatočník, ktorý chodí z jedného monastiera do druhého, je ako divé zviera, ktoré skáče z jednej cesty na druhú v strachu pred obojkom.
Abba Ján povedal, že svätí sú ako skupina stromov, ktoré prinášajú rôzne ovocie, ale sú napájané z toho istého zdroja. Spôsoby jedného svätca sa líšia od spôsobov iného, ale je to ten istý Duch, ktorý účinkuje v každom z nich.
Keď anjel odovzdával svätému Pachomiovi pravidlá mníšskeho života, stanovil, že v priebehu dňa majú vykonať dvanásť modlitieb, v čase zapaľovania lampád dvanásť, počas nočných bdení dvanásť a o deviatej hodine tri. Pachomios určil, že pri spoločnom jedle pred každou modlitbou sa zaspieva žalm. Anjelovi to zdôvodňoval tým, že majú príliš málo modlitby.
Jeden brat v skíte si išiel pýtať poučenie od abbu Mojžiša a starec mu povedal: “Choď a zotrvaj vo svojej kélii. Tvoja kélia ťa všetko naučí.”
Abba Ján dal túto radu: “Byť vo väzení znamená sedieť v kélii a stále pamätať na Boha. To je zmysel slov: Bol som vo väzení a Boh ma navštívil.” ( porov. Mt 25, 36)
Jeden brat sa opýtal abbu Pimena: “Ako sa mám správať vo svojej kélii, na mieste, kde žijem?” On odvetil: “Správaj sa, ako keby si bol cudzinec, a kdekoľvek budeš, neočakávaj, že tvoje slová budú mať nejaký vplyv. Tak budeš v pokoji.”
Toto miesto bolo nazvané Kellia, pre množstvo kélií rozložených v tejto pustatine. Tí, čo už začali svoje cvičenie v Nitrii a chcú žiť viac utiahnutý život, zbavení vonkajších vecí, prichádzajú odtiaľ sem. Tu je totiž úplná púšť a kélie sú oddelené od seba tak veľkou vzdialenosťou, že nik nedovidí na svojho suseda ani nemôže počuť žiaden hlas. Žijú osamote vo svojich kéliách, je tam úžasné ticho a veľký pokoj. Len v sobotu a nedeľu sa stretávajú v chráme a vidia sa tvárou v tvár ako ľudia, ktorí sa vrátili do neba.
Abba Hilarion prišiel z Palestíny do hôr, aby videl abbu Antona. Abba Anton mu povedal: “Vitaj, fakľa zobúdzajúca deň.” Abba Hilarion povedal: “Pokoj s tebou, maják dávajúci svetlo celému svetu.”
Niektorí starci hovorili: “Ak uvidíš mladého človeka štverať sa hore k nebu podľa svojej vôle, chyť ho za nohu a zhoď ho dole na zem. Nie je to preňho dobré.”
O abbovi Jánovi Trpaslíkovi sa hovorilo, že jedného dňa povedal svojmu staršiemu bratovi: “Chcem byť slobodný od všetkých starostí ako anjeli, ktorí nepracujú, ale ustavične chvália Boha.” Opustil svojho brata a odišiel do púšte. O týždeň sa vrátil. Keď zaklopal, jeho brat, prv než otvoril dvere, povedal: “Kto si?” “Som Ján.” Brat mu však odvetil: “Ján sa stal anjelom a už nie je medzi ľuďmi.” Ján ho začal úpenlivo prosiť: “To som predsa ja.” Ale brat ho nepustil a nechal ho tam zarmúteného až do rána. Potom otvoril dvere a povedal: “Si človek, preto musíš pracovať, ak chceš jesť!” Vtedy Ján padol pred ním na zem a vravel: “Odpusť mi!”
Jedného dňa sa zišli obyvatelia skítu, aby diskutovali o Melchizedechovi a zabudli pozvať abbu Kopresa. Neskôr ho zavolali a opýtali sa ho na túto tému. On si trikrát plesol po ústach a povedal: “Beda ti, Kopres! To, čo ti Boh prikázal robiť, si nechal stranou, a chceš sa učiť niečo, čo sa od teba nechce, aby si vedel.” Keď to bratia počuli, rozpŕchli sa do svojich kélií.
Abba Abrahám rozprával o mužovi zo skítu, ktorý bol pisárom a nejedol chlieb: Jeden brat ho prišiel poprosiť, aby prepísal nejakú knihu. Starec, ktorého duch bol zahĺbený v kontemplácii, písal bez interpunkcie a vynechal nejaké vety. Brat vzal knihu a keď chcel doplniť bodky, všimol si chýbajúce slová. Povedal starcovi: “Abba, chýbajú nejaké vety.” Starec mu riekol: “Choď a rob najprv to, čo je napísané, potom sa vráť a ja dopíšem zvyšok.”
Istý brat prišiel k abbovi Teodorovi a začal s ním hovoriť o veciach, ktoré dovtedy vôbec neskúsil. Preto mu starec povedal: “Ešte si si nenašiel loď ani si na ňu nenaložil náklad, a skôr ako si vyplával, už si dorazil do mesta. Najprv sprav svoju prácu, potom budeš mať rýchlosť, o ktorú sa snažíš teraz.”
Pýtali sa starca: “Čo je pokora?” On im odvetil: “Pokora je veľké dielo a je to dielo Boha. Cesta pokory je telesne pracovať, veriť, že si hriešnik, a stať sa poddaným všetkých.” Vtedy jeden brat povedal: “Čo to znamená byť poddaným všetkých?” Starec odpovedal: “To znamená nevšímať si hriechy druhých, ale vždy mať pred očami svoje hriechy a bez prestania sa modliť k Bohu.”
Istý starec povedal: “Vždy, keď ťa budú ovládať myšlienky povýšenectva alebo márnomyseľnosti, spytuj si svedomie, či si zachoval všetky prikázania, či miluješ nepriateľov, či sa považuješ za dlžníka v službe všetkým a najväčšieho hriešnika zo všetkých. Nenavrávaj si veľké veci, ako keby si bol dokonale bezúhonný, lebo takáto myšlienka všetko zničí.”
Keď sa abba Makarios vracal do svojej kélie od močiara, kde zbieral palmové listy, stretol diabla s ostrým kosákom, ktorým ho chcel udrieť, ale nemohol. Vykríkol: “Veľké násilie mi spôsobuješ, Makarios, lebo keď ťa chcem poraniť, nemôžem. Čokoľvek robíš ty, robím aj ja, ba ešte viac. Ty sa veľa postíš, ale ja som sa ešte nikdy neobčerstvil žiadnou potravou. Ty často zachovávaš nočné bdenia, ale ja nikdy nespím. Len v jednej veci si lepší ako ja a ja si to uvedomujem.” Makarios sa opýtal: “Čo to je?” On odvetil: “Jedine pre tvoju pokoru nad tebou nemôžem zvíťaziť.”
Abba Izidor povedal: “Ak sa postíš pravidelne, nenadúvaj sa v pýche. Ak kvôli tomu o sebe vysoko zmýšľaš, radšej jedz mäso. Je lepšie, keď človek je mäso, ako keď je namyslený a oslavuje sa.”
Abba Ammon raz oslovil abbu Izaiáša: “Čo si o mne myslíš?” On mu odvetil: “Si ako anjel, otče”, a po malej chvíli sa ho spýtal: “A čo si myslíš o mne ty?” On mu odpovedal: “Si ako satan. Vždy keď mi lichotíš, je to ako krádež.”
Hovorilo sa, že abba Helladios strávil dvadsať rokov v Kelliách bez toho, aby zdvihol svoje oči a pozrel sa na strop chrámu.
Istý egyptský brat prišiel do Sýrie navštíviť abbu Zenóna a vyznal sa starcovi zo svojich pokušení. Plný obdivu Zenón povedal: “Egypťania skrývajú cnosti, ktoré majú, a sústavne sa obviňujú z omylov, ktoré nespravili, kým Sýrčania a Gréci predstierajú, že majú cnosti, ktoré nemajú, a skrývajú chyby, z ktorých sú vinní.”
Vravelo sa, že v istej dedine žil muž, ktorý sa toľko postil, že ho nazývali Pôstnik. Abba Zenón sa o ňom dopočul a poslal preňho. Ten s radosťou prišiel. Pomodlili sa a sadli si. Starec začal v tichosti pracovať. Keďže sa Pôstnikovi nedarilo rozprúdiť rozhovor, začal sa nudiť. Tak povedal starcovi: “Modli sa za mňa, otče, lebo chcem odísť.” Starec sa ho opýtal: “Prečo?” On odvetil: “Lebo moje srdce je ako v ohni a ja neviem, čo s ním je. Pravdu povediac, keď som bol v dedine a postil som sa až do večera, nič také sa mi neprihodilo.” Starec povedal: “V dedine si sa kŕmil ušami. Ale odíď preč a odteraz jedz o deviatej hodine, a čokoľvek budeš robiť, rob to potajomky.” Akonáhle začal jednať podľa tejto rady, začalo byť pre neho ťažké vydržať do deviatej hodiny. Tí, čo ho poznali, hovorili: “Pôstnik je posadnutý diablom.” Preto šiel a rozpovedal to starcovi, ktorý mu riekol: “Toto je cesta podľa Boha.”
Amma Teodora povedala, že ani askéza, ani bdenia, ani žiaden druh utrpenia nás nemôžu zachrániť, ale dokáže to len skutočná pokora. Istý pustovník, ktorý bol schopný vyháňať démonov, sa ich pýtal: “Čo vás núti odchádzať? Je to pôst?” Oni odvetili: “My nejeme ani nepijeme.” “Sú to bdenia?” Oni odvetili: “My nespíme.” “Je to oddelenie od sveta?” “My bývame v pustých miestach.” “Aká sila vás teda vyháňa preč?” Oni povedali: “Nič nás nemôže premôcť, iba pokora.” Vidíte, že pokora je víťazom nad démonmi?
Abba Ján Trpaslík povedal: «Bol raz jeden duchovný starec, ktorý žil v samote. Bol v meste veľmi vážený a obľúbený. Raz mu oznámili, že istý starec pred prahom smrti ho volá k sebe, aby ho objal predtým, než usne. Pomyslel si: “Ak pôjdem cez deň, ľudia pobežia za mnou a budú mi vzdávať veľkú česť, a nebudem mať pokoj v tom všetkom. Pôjdem teda večer, potme, a ujdem pozornosti všetkých.” Ale Boh poslal dvoch anjelov s lampášmi, aby mu svietili. Celé mesto vyšlo pozrieť si jeho slávu. Čím viac chcel ujsť od slávy, tým viac bol oslavovaný. Tak sa splnili slová Písma: Kto sa ponižuje, bude povýšený.» (Mt 23, 12)
Tiež povedal: “Pokora a Božia bázeň sú nad všetkými cnosťami.”
Jeden z otcov o ňom povedal: “Kto je ten Ján, ktorému pre jeho pokoru celý skít visí na malíčku?”
Jedného dňa, keď abba Ján sedel pred chrámom, bratia sa s ním radili o svojich myšlienkach. Jeden starec, keď to videl, podľahol žiarlivosti a povedal mu: “Ján, tvoja nádoba je plná jedu.” Abba Ján mu povedal: “To je skutočne pravda, abba, a to si povedal len podľa zovňajšku. Keby si mohol vidieť aj dovnútra, čo by si vtedy povedal!?”
Abba Izidor z Pelúzie povedal: “Váž si cnosti a nebuď otrokom slávy, lebo tie prvé sú nesmrteľné, zatiaľčo tá posledná čoskoro zhasne.”
Povedal aj toto: “Výšiny pokory sú obrovské a také sú aj hĺbky chvastania sa. Radím ti, upriam sa na tie prvé a nepadni do tých druhých.”
Hovorilo sa o abbovi Jánovi z Perzie, že keď prišli k nemu akísi zločinci, priniesol nádobu s vodou a chcel im umyť nohy. Oni však boli zmätení a začali sa kajať.
Abba Xanthios povedal: “Zločinec visel na kríži a bol ospravedlnený pre jediné slovo. A Judáš, ktorý patril medzi apoštolov, stratil celé svoje postavenie za jedinú noc a zostúpil z neba do pekla. Preto nech sa nik nechváli svojimi dobrými skutkami, lebo všetci, čo sa spoliehajú na seba, padajú.”
pokračovanie - obsah - slovníček
Index > Texty > Teologické texty > Raj otcov púšte (1, 2, 3, 4, 5)
(c) www.grkat.net 07.07.2000 andreios