Iste každý človek, i neveriaci, si položí v živote otázku: „Čo je cieľom môjho života? Čo je cieľom všetkých mojich námah a snažení?“ Samozrejme, každý si na túto otázku dá aj vlastnú odpoveď. Pre neveriacich môže byť dosť ťažké odpoveď nájsť, ale možno ani my kresťania si nie vždy celkom jasne uvedomujeme, čo je cieľom nášho života. Preto bude užitočné sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť.
Cieľom nášho života nie je spokojný a radostný život na zemi, ani schopnosť veľa a sústredene sa modliť, ba ani schopnosť ohlasovať Boha vo svete. Toto všetko sú len prostriedky alebo sprievodné dary, ale nie cieľ. Cieľom nášho kresťanského života je zbožštenie (grécky θέωσις, cirkevnoslovansky obožénije - w3боже1ніе). To hovorili mnohí cirkevní otcovia a veľkí svätci.
Zbožštenie je úplná premena človeka, pripodobnenie sa Bohu. Je to účasť človeka na živote presvätej Trojice, na Božej prirodzenosti. Zbožštenie človeka znamená bytostné zjednotenie a spojenie s Bohom (nie však splynutie v jedno bytie). Znamená to stať sa milosťou tým, čím je Kristus svojou prirodzenosťou. Môžeme hovoriť o akomsi spojení ľudskej prirodzenosti s božskou v nás. Iste, nejde o také spojenie ako v osobe Ježiša Krista. Zbožštenie, príp. zbožšťovanie, je teda prijatie Božieho života, božskej prirodzenosti nami. Neznamená to postaviť človeka na miesto (alebo namiesto) Boha (ako napríklad bolo zvykom v staroveku „zbožšťovať“ vladárov), ale postaviť človeka k Bohu. Zbožštenie nie je niečo, čo sa raz s nami stane (po smrti), ale niečo, čo sa deje alebo má diať tu a teraz; je to proces, ktorý sa začína už za nášho pozemského života, aby potom vo večnosti dospel k svojej definitívnej dokonalosti.
Človek pádom do
hriechu stratil svoju bytostnú integritu (celistvosť), porušil svoju
prirodzenosť, porušil Boží obraz v sebe. Naše bohoslužobné texty často hovoria o
obnove človeka, uzdravení (cirkevnoslovansky
iscilénije - и3сцэле1ніе – zacelenie),
premene, osvietení (prosviščénije -
просвэще1ніе).
Táto premena, obnova Božieho obrazu v nás, zbožštenie musí byť cieľom všetkých
našich snáh, našich modlitieb – súkromných i spoločných. Ak z chrámu vychádzame
takí istí, ako sme vošli, ak zo svätej liturgie odchádzame nezmenení, potom to
všetko nemalo význam. Iste, táto premena nie je okamžitá a hlavne okamžite
viditeľná, trvá istú dobu (vlastne celý náš život). Premeniť človeka – to je
skutočným cieľom každej bohoslužby a každej modlitby. Zbožštenie teda znamená
stať sa krásnym, zreteľným a čistým Božím obrazom, živou ikonou Krista vo svete.
Niekedy máme o spáse, ktorú nám Boh chce dať, pomýlený obraz, akoby šlo len o nejaký právny akt odpustenia našej dlžoby voči Bohu, ktorú sme si vyrobili svojím správaním. Spása ale znamená obnovu a premenu tvorstva, nielen odpustenie našich hriechov, ale aj nápravu súčasného stavu, ktorý je dôsledkom hriechu.
Mohli by sme si to priblížiť na nasledovnom obraze. Malý chlapec sa hrá vonku. Pri naháňačke nešťastne spadne, zašpiní sa, roztrhá nové nohavice a navyše si aj poraní koleno. Prichádza domov špinavý, s roztrhanými nohavicami a krvavým kolenom a prosí mamu o odpustenie.
1) Mama ho prijme, odpustí mu a nijako ho nepotresce. A potom, čo mu povie „Odpúšťam Ti,“ ide ďalej variť obed, celá kauza sa tým skončila.
2) Mama ho prijme, odpustí mu, nijako ho nepotresce, ale objíme ho, rýchlo vezme, umyje a ošetrí poranené koleno, dá mu čisté tričko a nové nohavice, hladí ho a zotrváva pri ňom, kým sa nedostane zo šoku.
Pravý obraz obnovy,
ktorú v nás chce vykonať Svätý Duch, nám dáva druhý scenár. Boh neostáva len pri
odpustení trestu a prijatí, ale uzdravuje nás, premieňa a dáva nám novú
dôstojnosť. Spása teda znamená naše zacelenie, premenu, zbožštenie; byť spasený
znamená mať účasť na živote presvätej Trojice.
Náuka o zbožštení
človeka existuje v cirkvi od prvých storočí. Jej základy môžeme vidieť už
v Biblii, v nasledovných úryvkoch. Zo starozákonných textov je najvýraznejší
žalm 81, 6-7, ktorý Ježiš cituje farizejom (Jn 10, 34-36): “I povedal som: Ste
bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho. Ale aj vy, ako každý človek, umriete,
padnete ako každý velikáš.” Slovo boh sa v gréckom preklade Starého zákona viac
ráz používa aj na označenie napríklad izraelských sudcov. Z Nového zákona vyniká
veta z Druhého Petrovho listu: “Tým nám daroval (Ježiš Kristus) vzácne a veľmi
veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti
a unikli porušeniu, …” (2 Pt 1, 4) Okrem nej sa o účasti na Kristovi a jeho
svätosti a na Svätom Duchu hovorí aj inde (Hebr 3, 14 ; 6, 4; 12, 10).
U cirkevných otcov by sme našli veľa textov a traktátov o zbožštení, a to najmä medzi gréckymi otcami. Veľmi známy je výrok svätého Ireneja Lyonského (asi 135-202), ktorý pochádzal zo Smyrny: „Boh sa stal synom človeka, aby sa človek stal synom Boha.” A svätý Atanáz Alexandrijský (295-373) hovorí: „Udelením Svätého Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti… Preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.” A inde: „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.”
Mohli by sme citovať
aj mnoho ďalších východných otcov a teológov až do súčasnosti (nižšie ešte zopár
citátov uvedieme). Náuka o zbožštení je známa aj v latinskej cirkvi, čo
dosvedčuje napríklad tento text sv. Tomáša Akvinského (1226-1274): „Keďže
jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu
prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“
V našich bohoslužobných textoch sa neraz hovorí o zbožštení (obožéniji, bohotvoréniji - w3боже1ніи, боготворе1ніи). Žiaľ, staršie slovenské preklady sú často veľmi nepresné a akosi sa tomuto slovu vyhýbali (možno z obavy pred mylným chápaním). Akiste aj preto je učenie o zbožštení človeka u nás málo známe. Z celej plejády textov uvediem aspoň zopár:
„Svätý Duch je svetlo a život… očisťuje od hriechov, Boh a zbožšťujúci, Oheň z Ohňa pochádzajúci…” (Stichira na utierni sviatku Zostúpenia Svätého Ducha.)
„Darujúc nám veľké milosti, Presvätý Duch, zišiel na apoštolov ako božský, ako dobrý, ako všetko naplňujúci, ako zbožšťujúci, ako posväcujúci, ako všetko tvoriaci, vládnuci a zvrchovaný.” (Kánon na povečerí Zostúpenia Svätého Ducha.)
„Príď k nám, Svätý Duchu, urobiac nás účastníkmi tvojej svätosti, bezvečerného svetla, božského života i najvoňavejšieho rozdávania, veď ty si rieka božstva, od Otca skrze Syna pochádzajúci.” (Kánon na povečerí Zostúpenia Svätého Ducha.)
„Kristus, náš pravý Boh, ktorý sa ponížil z Otcovho božského lona, zostúpil z neba na zem, prijal celú našu prirodzenosť a zbožštil ju, potom znova vystúpil na nebesia a zasadol po pravici Boha Otca; zoslal božského, svätého a spolupodstatného, spolumocného, spoluslávneho a spoluvečného Ducha na svojich svätých apoštolov a učeníkov a skrze neho ich osvietil a skrze nich (apoštolov) celý svet, na príhovor…” (Zostúpenie Svätého Ducha, prepustenie na večierni v nedeľu večer.)
„Neprestaň nás, ktorí ťa milujeme, naprávať a dvíhať k nebesiam, ty, ktorý si sa z nevýslovnej lásky k človeku stal človekom v lone Panny a zbožštil si človeka, ty, ktorý sedíš na prestole slávy s Otcom.” (Kánon nedeľnej polnočnice 2. hlasu.)
„Porodila si
Slovo, rovnakočinné ako Otec, ktoré zbožštilo ľudskú prirodzenosť, toho pros...
” (Kánon Bohorodičke 3. hlasu vo štvrtok na povečerí.)
Teológia zbožštenia
človeka je základným kameňom teológie východných cirkví. Veľkým obdivovateľom
tohto učenia cirkevných otcov bol aj rímsky pápež Ján Pavol II. Osobitne ho
odporúča do našej pozornosti v apoštolskom liste Orientale Lumen (č. 5 a 6):
„Účasť na trojičnom živote sa uskutočňuje prostredníctvom liturgie a osobitným
spôsobom v eucharistii, ktorá je tajomstvom zjednotenia s osláveným Kristovým
telom a semenom nesmrteľnosti. Východná teológia prisudzuje celkom osobitné
postavenie Svätému Duchu pri zbožšťovaní, a predovšetkým pri sviatostiach: mocou
Svätého Ducha, ktorý prebýva v človeku, sa už tu na zemi začína proces
zbožšťovania, stvorenie sa premieňa a nastoľuje sa Božie kráľovstvo. Náuka
kappadóckych otcov o zbožšťovaní prešla do tradície všetkých východných cirkví a
je súčasťou ich spoločného dedičstva. Toto sa dá zhrnúť v myšlienke, ktorú už na
konci 2. storočia vyjadril sv. Irenej: Boh sa stal synom človeka, aby sa človek
mohol stať synom Boha. Táto teológia zbožštenia ostáva jedným z objavov osobitne
vzácnych východnému kresťanskému mysleniu.“ (č. 6) „Kresťan má cieľ
participovať na Božej prirodzenosti skrze zjednotenie sa s tajomstvom svätej
Trojice.” (č. 6) Tento apoštolský list by som si dovolil považovať za akýsi
testament Jána Pavla II. pre nás, východných katolíkov. Asi nie náhodou sa v ňom
venuje taká pozornosť teológii zbožštenia.
Ako teda máme
dospieť k nášmu zbožšteniu? V prvom rade treba pripomenúť, že zbožštenie je
dielom Svätého Ducha v nás. Zbožštenie je jeho darom, nie je výsledkom nášho
úsilia, nemôžeme si ho sami „vyrobiť“. Ale naša spolupráca a snaha je samozrejme
nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba.
Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Preto Východ kladie taký
dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Otcovia
hovoria, že táto modlitba rozohrieva naše srdcia a napĺňa ich Božou láskou, robí
nás účastnými na Božej láske a Božom živote. Modlitba samozrejme zahŕňa aj
čítanie Svätého písma. Ďalšími prostriedkami nášho zbožštenia sú sväté tajomstvá
(sviatosti), pôst, askéza, stráženie srdca, almužna a služba blížnym – teda
všetko, čo v nás podporuje a roznecuje lásku. Z týchto prostriedkov sa pristavme
pri svätých tajomstvách (sviatostiach).
Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život. (KKC 1254) Je vstupnou bránou do života v Duchu, a teda zároveň aj podmienkou, aby sa mohlo uskutočniť naše zbožštenie. Svätý Symeon Nový Teológ (949-1022) hovorí: „Osobne pre veriaceho človeka počiatok zbožštenia bol daný vo svätom krste vďaka vteleniu Božieho Syna, preto krst je zárukou reálneho zbožštenia človeka.“
S krstom sa v našej cirkvi udeľuje hneď aj myropomazanie a eucharistia (tzv. iniciačné sviatosti). Zmyslom myropomazania je, aby bol Svätý Duch činný v našej osobe a pripodobňoval nás Kristovi Pánovi, obnovoval v nás jeho obraz, premieňal nás v Krista. Aj keď v tejto sviatosti dostávame Svätého Ducha najmä pre službu iným, predsa aj pre naše zbožštenie má veľký význam, lebo nás dokonalejšie spája s Cirkvou - Kristovým mystickým telom, dáva nám osobitnú silu Svätého Ducha a zveľaďuje jeho dary v nás. (KKC 1303, 1285)
Vrcholom svätých tajomstiev je eucharistia, keďže „účasť na trojičnom živote sa uskutočňuje prostredníctvom liturgie a osobitným spôsobom v eucharistii, ktorá je tajomstvom zjednotenia s osláveným Kristovým telom a semenom nesmrteľnosti.“ (Orientale Lumen 6) „Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6, 56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: «Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa» (Jn 6, 57).“ (KKC 1391) Svätý Cyril Alexandrijský (370-444) hovorí: „Eucharistia úplne premení na svoju kvalitu čiže v nesmrteľnosť toho, kto sa jej stáva účastným. Ako voda ohrievaná v kotli preberá vlastnosti ohňa, tak aj my skrze zmiešanie s pravým Životom strácame svoju prirodzenú slabosť a premieňame sa v Život.“ Krásne to vystihuje aj sedalen z 8. hlasu v stredu na utierni: „Drevo v Edene prinieslo kedysi horkosť, z dreva kríža však vyrástol sladký život, lebo Adam, keď jedol, spôsobil si porušenie, my však, keď sa sýtime Kristovým telom, sme oživovaní a tajomne zbožšťovaní, prijímajúc večné Božie kráľovstvo. Preto s vierou voláme: Sláva, Slovo, tvojmu utrpeniu.“
Mohli by sme ešte
mnoho popísať aj o ďalších svätých tajomstvách (sviatostiach) a ich význame pre
cieľ nášho života, naše zbožštenie. Spomenieme už len tajomstvo svätej spovede,
v ktorej sa obnovuje naše priateľstvo, spoločenstvo s Bohom, bez ktorého je naše
zbožštenie nemožné. Svätý Duch obnovuje a uzdravuje (csl. isciľájet -
и3сцэлsетъ) naše vnútro,
obnovuje našu ľudskú prirodzenosť do pôvodného stavu pred pádom. Sv. Symeon Nový
Teológ hovorí: „Zbožštenie sa dosahuje prostredníctvom pokánia a prijímania
zbožšteného Kristovho Tela.“
Teológia zbožštenia
je jadrom celej našej kresťanskej spirituality, a preto som sa rozhodol trochu
ju priblížiť v tomto príspevku. Zbožštenie je cieľom nášho kresťanského života.
Nestrácajme teda zo zreteľa svoj cieľ a snažme sa, aby Svätý Duch mohol v nás
pôsobiť a premieňať nás, obnovovať Boží obraz v nás. Kiež by sme mali všetci čím
dokonalejšiu účasť na živote presvätej Trojice už teraz tu na zemi a potom
neskôr aj dokonale v nebi.
Andrej Škoviera
Použitá literatúra (výber):
Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1998.
Oktoích - Nктои1хъ. Moskva: Издательский отдел Московского патриархата, 1994.
Orientale Lumen. (Apoštolský list Jána Pavla II. z 2. mája 1995.) http://www.grkat.net/Texty/orientalelumen.pdf (16. mája 2007).
Andrej ŠKOVIERA: Teológia zbožštenia s osobitným zreteľom na liturgické texty byzantského obradu. In: Theologos. Teologická revue Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty PU v Prešove. 2000 , roč. 2, č. 2, s. 20-27.
Trióď cvitnája. - Тріw1дь цвэтна1z. Moskva: Издательский отдел Московского патриархата, 1992.
Upozornenie: Pre čítanie cyrilikou zapísaných
cirkevnoslovanských textov je nevyhnutné mať nainštalovaný font Irmologion UCS.
Stiahnuť si
ho môžete tu.
Pre istotu sú ale cirkevnoslovanské texty vždy aj prepísané latinkou.
Súvisiace odkazy:
Prepodobný Serafim Sarovský - rozhovor s Motovilovom
Základy našej viery - alebo v čo veria gréckokatolíci
Index > Texty > Teologické texty > Zbožštenie – cieľ nášho života
www.grkat.net 11.04.2009 andreios
Zmysel, cieľ ľudského života, spása, záchrana, vykúpenie, theosis, oboženije, oboženie, zbožstvenie, zbožstvovanie, zbožštenie. Čo je cieľom ľudského života? Zbožštenie čiže účasť na Božom živote, na božskej prirodzenosti, premenenie človeka, nové stvorenie. Zadosťučinenie, satisfakcia, satisfakčná teória - je ťažko prijateľná pre východných kresťanov.